Lost Memories (Fanfiction for Avengers)

18. Ďalší tvor môjho druhu! Prosím, vypadni.

LOKI

Cez veľkú sieň som videl ako preniesli nejakú osobu. Nerozoznal som kto to je, no nasledoval som ich. Odrazu som zacítil niečiu ruku na mojom ramene.

Ani som sa otáčať nemusel. Vedel som, že je to matka. Bez slova ma objala.

,,Musím ťa varovať, práve si ostatný myslia, že obímaš vzduch.“ povedal som a matka sa zasmiala so slzami v očiach.

Nemohol som jej úsmev neopätovať. Túto osobu som mal veľmi rád.

,,Čo sa to deje?“ opýtal som sa a ukázal na osobu ktorá tu už nebola.

Matka sa smutne usmiala.

,,Lady Sif.“

ROSALIND

Nemám šajn čo sa stalo, no všetci sa zgrupili okolo nejakej ženy a počúvali jej zoslabnutý hlas a následne sa roztlieskali. Myslím, že ju najprv mohli ošetriť a až potom ju spovedať.

Zistilo sa, že je otlčená,vysilená a veľmi unavená, no nijak vážne zranená nieje. Nechápala som čo sa deje, no čakalo ma ďalšie prekvapenie.

,,Poznám ju?“ opýtala som sa a ukázala na ženu sediacu na zemi ktorú sa práve snažili ošetriť.

,,Áno. Poznáš.“ odvetil Thór.

,,A tamtú?“ ukázala som sa ženu obýmajúcu stĺp- nie počkať, očný klam, to je vzduch.

,,Áno. Poznáš.“

,,A tamtú?“ ukázala som pred seba.

,,Áno. Pozná-“ chcel odpovedať rezignovane, no keď uvidel svetlovlasú dievčinu o niečo staršiu odo mňa tak sa odmlčal.

Bola prekrásna. Atletickú postavu -pri ktorej som ja, krátkonožec obecný vyzerala úboho- dopĺňali dlhé plavé vlasy rozpustené, splívajúce z jej chrbtom. Tvár jej zdobili pekné, plné pery ktorými sa môžem pochváliť aj ja, no tie jej boli vyrovnané a dokonalé. Očami žiariacimi zafírovomodrou farbou si ma prezerala od hlavy po päty.

Mierne sa usmiala. Pôsobila ako anjel- anjel v čiernom oblečení, ale to nijak jej dokonalý vzhľad nekazilo.

Thór sa nezmohol na slovo. Iba ju pozoroval. Snažila som sa z jeho pohľadu niečo vyčítať, no nedokázala som to. Takúto emóciu som v ňom ešte nevidela. Bol to údiv, prekvapenie, očarenie a radosť v jednom.

Opäť som sa pozrela na dievča.

,,Ty musíš byť Rosalind.“ povedala s miernym úsmevom a pristúpila ku mne.

Najprv som nechápala na koho hovorí. Asi som sa príliš sústredila na jej sladký hlas, alebo sa mi z tých všetkých spomienok spomalil mozog.

,,Ešte sa nepoznáme. Som Tris. A som ako ty.“ povedala a na tvári sa jej ukázal bolestný pohľad.

,,Ako ja? Takže tiež nemáš spomienky?” pýtala som sa prekvapene, no ona sa nad mojou reakciou zasmiala.

Thór to urobil podobne.

,,Nie Ros.” povedal s pobaveným úsmevom.

Vysvetlil, že ušla od Kree ktorí na nej skúšali podobné pokusy ako na mne. Hovoril, že ju držali v zajatí iba niekoľko dní, no viac to nevydržala a utiekla. Zobrala prvý teleportačný kameň aký našla a zobralo ju to sem, no keby išla ďalej tak ju Kree nájdu.

Údajná Lady Sif jej dala za pravdu pretože sama bola v ich vážení niekoľko hodín a nedopadla najlepšie. Čo ma však zarážalo bolo, že narozdiel od Sif ktorá vyzerala akoby prešla kombajnom nemala jediný škrabanec.

Ódin ju tu nechal do kým- no...do neurčita.

Dievča zatiaľ podišlo ku mne- aspoň som si to myslela. Zašla k Thórovi.

Podala mu ruku a on jej ju pobozkal.

Musím povedať, že som takmer zaškrípala zubami. Nemám vo zvyku žiarliť, no kto by nežiarlil keď váš frajer pobozká ruku iného dievčaťa. Dobre, patrí sa to, ale veď už je na hrade hodný čas takže sa už poznajú. Ani mne ruky nebozkáva vždy keď ma vidí. No čo ma miatlo boli jeho oči. Z jej krási boli všetci vedľa a to ma štvalo.

,,Thór zaveď Tris do jej izby a ja sa porozprávam s Rosalind.” povedal Ódin za čo som si skoro vylomila zuby rovno z úst.

Sif sa pomaly postavila a dokrivkala ku mne.

,,Rosalind.” objala ma.

,,Sif.” opätovala som jej to aj keď som netušila s kým sa rozprávam.

,,Kým zo mňa neurobia múmiu tak mi všetko vyrozprávaš, no najprv: ty tú ženu ešte nepoznáš. Je tak?”

,,Nie. No nezdá sa mi.”

Sif sa zasmiala koľko jej to pľúca dovolili.

,,Žiarlivosť je jedna z najhorších vlastností.”

Pozrela som sa na ňu smutným pohľadom.

Čo sa dá v tejto situácii vôbec robiť?

Následne Sif odišla a z výnimkou Ódina a Frigg som osamela.

Dívala som sa za odchádzajúcou Sif, no keď Ódin prehovoril tak som obrátila pohľad na neho.

,,Viem, že sa znepokojuješ, no Tris unikla smrti rovnako ako ty a navyše ak by sme ju vykázali tak by mali Kree ďalšieho pomocného králika a to je posledné čo teraz chcem.” povedal vážne. ,,Ako ti je?” opýtal sa.

Pokrčila som plecami.

,,Už lepšie.” usmiala som sa. ,,Ďakujem za opýtanie.”

Ódin kývol hlavou.

,,Chvíľa s Frigg ti prospeje. Chcela s tebou ešte niečo prebrať.”

,,Iste.” usmiala som sa a poklonila sa pred odchodom.

S Frigg sme vyšli von do záhrad a hneď ako bola príležitosť tak ma objala.

,,Ty si si toho ale vytrpela.” usmiala sa. ,,Musíme ťa naučiť ovládať tú silu.”

,,Vy?”

Frigg sa uškrnula.

Vedľa nej sa zjavil Loki.

,,Som tu, Ódin o tom vie, no bude sa tváriť, že nie aby som nemusel ísť do väzenia a ja sa zase budem tváriť, že tu niesom.” vysvetlil. ,,Každý deň o šiestej a o tretej ťa čakám v lese za hradom.” oznámil.

,,Počkaj, to akože čakáš, že o šiestej ráno napochodijem do lesa?” opýtala som sa nechápavo.

Loki sa uškrnul a zmizol.

Pokrútila som hlavou. Budem musieť spraviť budík.

,,Vidím, že si smutná.” vyhlásila. ,,Tris ti robí starosti.”

Nemohla som jej klamať. Pokývala som hlavou na znak súhlasu.

Chcela mi niečo povedať, nasadila na to vážny výraz takže to bolo asi niečo dôležité, no ja som povedala iba:

,,Som unavená. Nevadí ak si už pôjdem ľahnúť?”

Frigg sa milo usmiala.

,,Isteže nie. Máš toho za sebou veľa. Odvedem ťa do izby.”

,,Ďakujem.”

Aspoň z nej som cítila niečo pozitívne.

Posledná z piatich sľúbených kapitol. Dúfam, že sa vám páčili. :) Prosím napíšte svoj názor a ďalšiu kapitolu môžete očakávať už zajtra. Inak ako prežívate lockdown? Teda pokiaľ ho máte aj vy.
Bianchi ❤️