Kto sa zamiluje, prehrá

~2~

Sedela som vo svojom hojdacom kresle a písala recenziu na román, ktorý som dnes dočítala. Normálne som sa takýmto knihám vyhýbala, pretože mi všetky prišli rovnaké, nekonečne presladené a hlavne nereálne. Nevýrazné dievča sa zamiluje do populárneho chlapca, ktorý o jej existencii ani netuší. A potom samozrejme po nejakej udalosti, väčšinou zrážke na školskej chodbe, sa do nej bezhlavo zamiluje. Nasleduje nejaký ten bozk, možno aj niečo viac a na záver vyznanie lásky. Úplné klišé.

No táto kniha bola iná. Rozprávala príbeh o dievčati, ktoré si úplne vystačilo samo. Bola odvážna, múdra, pekná, obľúbená a chalanov mala mierne povedané na háku. Naopak hlavný hrdina bol jeden z tých tichých typov, ktoré nikto veľmi nerieši, ale nikomu nevadí. Bol prekvapivo pekný a keby netrávil toľko času v knižnici, podľa hlavnej hrdinky mohol byť celkom populárny. Jedného dňa sa títo dvaja stretli v knižnici. Už len kvôli tomuto malému detailu si ma kniha okamžite získala. Dajú sa do reči a zistia, že majú rovnaký vkus na knihy aj na hudbu. Celá kniha potom opisuje ako si postupne budujú vzťah založený na dôvere a priateľstve. Chodia na prechádzky, koncerty, čítajú si spolu v parku, debatujú o najnovších knihách, volajú si každý večer, aby tomu druhému povedali, aký mali deň a všímajú si na sebe každý malý detail. Kniha končí ich prvým bozkom, potom, ako si obaja priznajú, že k sebe cítia niečo viac ako len kamarátsvo.

Myšlienka tejto knihy ma nadchla. Vzťah vytvorený na dôvere, kamarátstve, rovnakých názoroch a poznaní toho druhého. Žiadna hlúpa láska na prvý pohľad, žiadne bozky, žiadne opité scény a hlavne žiadna zrážka na školskej chodbe. V podstate, okrem občasných objatí alebo držania sa za ruky medzi hlavnými postavami nedošlo k žiadnemu fyzickému kontaktu. Šlo len o mentálnu a psychickú príťažlivosť.

So spokojným vydýchnutím som zavrela notebook s dopísanou recenziou. Večer ju pridám na blog, ale teraz bol čas pripraviť sa na ďalší školský deň.

Vstala som z kresla, ktoré viselo zo steny hneď vedľa veľkého okna s výhľadom do záhrady a vydala sa k môjmu stolu odložiť počítač. Nad písacím stolom visela na čierno natretá nástenka s rôznymi odkazmi, poznámkami, fotkami a citátmi z kníh. Hneď vedľa stola som mala skrinku so školskými potrebami. Vytiahla som z nej potrebné veci, hodila ich do tašky a prešla ku skriniam s oblečním, ktoré boli hneď vedľa. Vybrala som si čierne roztrhané rifle a jednoduché čierne tielko. Pridala som jemnú retiezku s malým bielym kvietkom a bola som hotová. Keď som bola prezlečená, zamierila som k posteli, ktorá bola umiestená v rohu izby hneď vedľa okna. Sadla som si do tureckého sedu a vzala do rúk telefón, aby som zistila, koľku času mi ostáva do odchodu. Mala som ešte hodinu a tak som sa rozhodla namaľovať sa.

Vzala som si k sebe taštičku s make-upom a naniesla jemnú vrstvu púdru, bordového rúžu a špirály. Po zhodnotení svojho vzhľadu v zrkadielku som sa rozhodla pridať ešte jemné linky okolo očí a bola som hotová. Zostávalo mi však ešte štyridsať minút. Povzdychla som si a rozhodla sa spraviť si niečo na raňajky.

Postavila som sa a vydala sa smerom ku dverám. Zrazu ma upútal pohyb na mojej knihovničke, ktorá sa tiahla cez celú jednu stenu izby. Zastala som a očami lietala po jednotlivých poličkách, aby som odhalila pôvod pohybu. Odrazu som všimla zhodenú knihu. S úľavou som si vydýchla a knihu napravila. Ani neviem čo som si myslela, že by to mohlo byť. Už mi začína preskakovať!

Keď som sa konečne dotrepala do kuchyne za stolom už sedeli moji dvaja mladší bratia Danny a Javi. Boli to jednovaječné dvojičky s neposednými tmavými vlasmi, opálenou pleťou a šibalskými hnedými očkami. Mali ešte len desať rokov a už teraz boli najvyšší spomedzi rovesníkov. Jedného dňa ma určite prerastú a ja stratím aj tú poslednú výhodu, ktorú nad nimi teraz mám.