Kto sa zamiluje, prehrá

~5~

,,Ty nie si normálny! Nikam nejdem!" hovorila som stále šeptom, ale hnev zo mňa sršal na všetky strany.

,,Aitana no taaak," zatiahol Jason a teatrálne rozhodil rukami.

,,Neviem ako ty, ale my obyčajní smrteľníci potrebujeme spánok!"

,,Sľubujem, že to bude stáť za tých pár hodín spánku," povedal a presvedčivo sa usmial.

Mala som chuť hodiť po ňom najbližší kvetináč, no namiesto toho som si len hlasno vzdychla. Ak som doteraz môj hlúpy nápad s hrou dostatočne neoľutovala, tak teraz určite. Jason si všimol môj pohľad a pochopil, že som práve rezignovala.

,,Ver mi trochu. Budeš nadšená!" povedal a otvoril mi dvere od auta, aby som mohla nastúpiť.

Len čo Jason naštartoval, z rádia sa ozvali tóny nejakej otrasne presladenej pesničky. Moja nedobrovoľne prebudená nálada také niečo rozhodne odmietala tolerovať.

,,Mohol by si to prosím ťa prepnúť? Trhá to uši a ničí to moje mozgové bunky," povedala som nahnevane.

Jason si zrejme všimol, že nemám náladu na nejaké hlúpe pripomienky a bez slova vyhovel môjmu želaniu. O chvíľu sa už autom niesli tóny pesničky Castle of Glass od Linkin Park. To trochu upokojilo moje podráždené nervy a ja som si začala potichu spievať. Všimla som si, ako sa na mňa Jason ukradomky pozerá a tak som k nemu obrátila moju pozornosť.

,,Nejaký problém?" opýtala sa som, stále nie celkom prívetivo.

Jasonom jemne trhlo, no po chvíli odpovedal: ,,Nie všetko v poriadku. Len ma prekvapilo, ako ťa tá pesnička upokojila."

,,Ak si si náhodou nevšimol, tak stále nie som celkom pokojná."

,,To síce nie, ale už sa aspoň nebojím, že na mňa vytiahneš vreckový nožík a dobodáš ma," povedal a zrejme to mal byť pokus o vtip, no ja som na to ešte stále nemala náladu.

,,Kam vlastne ideme?" zmenila som tému, lebo som si uvedomila, že mi to nepovedal.

,,To je prekvapenie," žmurkol na mňa Jason.

,,Neznášam prekvapenia," zavrčala som a prekrútila očami.

,,Neznášaš prekvapenia?! Čo si ty vlastne zač?" vykríkol naoko zhrozene Jason, no v očiach som mu prečítala zvedavosť.

Povzdychla som si a pustila sa do vysvetľovania: ,,Nemám rada ten pocit, keď neviem čo sa bude diať. Taktiež sa necítim príjemne ak mi niekto niečo dáva a ja neviem čo to je. Mám vtedy strach, že moja reakcia ich sklame. Skrátka nemám rada neznáme a snažím sa vyhýbať situáciám, v ktorých neviem čo ma čaká."

,,Takže nerada dostávaš darčeky?" nechápal Jason.

,,Nie je to tak, že by som ich nerada dostávala," snažila som sa to nejak vysvetliť, ,,len neviem predstierať nadšenie, keď mi dajú niečo, čo sa mi nepáči. Takže moja reakcia môže druhých sklamať. Preto uprednostňujem darčeky, ktoré sú vyrobené nie kúpené. Ak je niečo vyrobené s láskou, nemôže to sklamať."

,,To je celkom pekná myšlienka," odmlčal sa Jason a zastavil auto, ,,sme na mieste."

Odopla som si pás a pozrela pred seba. Boli sme na parkovisku pri pláži. Všade kam som dovidela sa rozprestieral piesok a more. Hodinky na palubnej doske ukazovali, že sú štyri hodiny ráno. To sme sem vážne išli hodinu?

Z myšlienok ma vytrhol Jasonov hlas: ,,Čakáš na oficiálnu pozvánku alebo už konečne vystúpiš?"

Nepekne som na neho zazrela a vystúpila. Ovanul ma chladný vánok, v ktorom bolo cítiť vôňu mora. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Odmalička som more zbožňovala. Fascinovalo ma, koľko rozličných podôb môže mať. Niekedy bola jeho hladina pokojná, a len malé vlnky vám prezrádzali, že sa nedívate do zrkadla, ale na jeho vodnú hladinu. Inokedy, boli vlny väčšie, no mali ste pocit, akoby sa more smialo. Vlny sa vtedy prevaľovali a žblnkotali okolo vás. No aj more má svoju odvrátenú tvár. Dokáže rozbúriť svoju pokojnú hladinu a vytvoriť nebezpečné vlny, ktoré sú odhodlané ničiť všetko, čo im príde do cesty. Občas mi to pripadalo, akoby aj more malo svoje nálady, rovnako ako ich mávajú ľudia.