Kto sa zamiluje, prehrá

~16~

Jason sa s barlami presunul až k môjmu autu a Daniel s Jamiem mu pomohli nastúpiť na sedadlo spolujazdca. Maya naložila barle na zadné sedadlo a potom podišla ku mne.

,,Si v pohode Aitana?" opýtala sa ma. Podvihla som k nej pohľad a prikývla. O seba som sa nebála.

,,Daj na neho pozor," pridal sa k nám Daniel. Znovu som len bez slova prikývla a objala Mayu na rozlúčku.

Keď som si sadla do auta, panovalo tam až desivé ticho. Jason pozeral pred seba a sánku mal zatnutú. Snažila som sa vyhýbať pohľadu na jeho zasadrovanú nohu. Vycúvala som z parkoviska a zakývala ostatným na rozlúčku.

,,Kde býva tvoja mama?" dovolila som si opýtať sa, keďže som chcela zadať adresu do navigácie.

,,Nejdeme za mojou mamou," vydýchol podráždene.

,,Jason, si zranený a sám sa o seba nezvládneš postarať," protestovala som.

,,Povedal som nie!" zavrčal nahnevane až mnou trhlo.

Zdesene som si uvedomila, že to je prvýkrát čo ho vidím takto. Bez akejkoľvek pretvárky, bez sebakontroly.

,,Tak kde býva tvoj otec?" skúsila som to znovu, hoci som už vopred tušila odpoveď.

,,Nejdeme ani k nemu. Odvez ma na chatu!"

Žiadne prosím, proste mi to prikázal ako slúžke. Vedela som, že zranenie ho rozhodilo, no nemienila som ho nechať, aby so mnou zametal.

,,Jason ja viem, že sa nemáš najlepšie, no nemusíš si ten hnev vybíjať na mne. Tak na mňa láskavo nezvyšuj hlas! Snažím sa ti pomôcť a sám veľmi dobre vieš, že tu nemusím byť!" zavrčala som pre zmenu ja.

,,Tak prečo si tu?" opýtal sa a znovu nahnevaným pohľadom pozeral pred seba.

Prečo som tu bola? Prečo som nenechala Daniela a chalanov, aby sa o neho postaral? Len som rýchlo pokrútila hlavou a jeho otázku odignorovala.

,,Ak chceš ísť na chatu, fajn. Ale samého ťa tam rozhodne v tomto stave nenechám," povedala som a snažila sa znieť pokojne, no hlas sa mi triasol.

Celý zvyšok cesty bol potichu a ja som nechcela to ticho prerušovať. Dokonca som ani nezapla hudbu, aby som ho zbytočne nerozhodila.

Zastala som čo najbližšie ku vchodovým dverám, aby sa Jason príliš nenamáhal a musel vynaložiť čo najmenej úsilia.

Obišla som auto a otvorila som dvere spolujazdca. Nastavila som Jasonovi ruku, nech sa o mňa oprie, no on len pokrútil hlavou a zoskočil zo sedadla na jednu nohu. Tú zasadrovanú držal jemne zohnutú, aby sa mu tam nedostala špina.

Vytiahla som mu zozadu barle a s prehltnutím som mu ich podala. Tvár mal tak prázdnu a až smrteľne vážnu. Nevedela som si na túto jeho novú stránku zvyknúť.

Podal mi kľúče, aby som odomkla dvere. Vošli sme a ja som rýchlo rozsvietila. S barlami dokríval až na gauč v obývačke a sadol si naň. Zranenú nohu nechal vystretú a pozoroval ju tak nenávistne, akoby si ju pohľadom chcel odrezať.

Odišla som preparkovať auto trochu ďalej, vystúpila som a zamkla ho. Znovu sa mi v hlave vynorila dotieravá otázka. Čo som tu vlastne robila? Na koho som sa to hrala? Prečo som radšej nešla domov? Hlasno som si povzdychla. Z nejakého dôvodu som jednoducho nemohla. Nie, nie nemohla, ja som nechcela, uvedomila som si na vlastné prekvapenie. Nechcela som ho tu nechať samého s tým neprítomným výrazom tváre a zlomenou nohou.

Vybrala som z vrecka mobil. V tej tme svietil až príliš jasne a ja som musela privrieť oči, no bolo mi to jedno. Vytočila som mamino číslo.

,,Ahoj Aitana. Netrvá ten zápas nejako dlho? Alebo ste s Jasonom ešte niekam zašli?" zahrnula ma hneď otázkami.