Kto sa zamiluje, prehrá

~27~

V momente ako som sa vmiešala medzi ľudí sa mi okolo paží obmotali dva páry mocných rúk.

,,Nechcela by si si s nami zaplávať?" spýtal sa jeden z chalanov, ktorých som absolútne nepoznala. Vedela som len, že sú to chalani z tímu, proti ktorému Jason hrával.

,,Pustite ma," začala som sebou mykať, no oni svoje zovretie nepovolili. Len sa na tom smiali.

,,Myslím, že jej nie si sympatický," zasmial sa druhý.

,,Okamžite ma pustite vy idioti!" zasyčala som.

,,No tak to nie je zrovna správanie hodné dámy," povedal pobavene prvý.

,,Ak ma nepustíš, tak uvidíš ako sa správa pravá dáma, keď ju takí kreténi ako vy dvaja otravujú," vrčala som.

,,Ale no taaaaak," zatiahol a ja som ucítila silnú vôňu alkoholu. Tí dementi boli zliati až strach. Začala sa ma zmocňovať panika, pri opitých ľuďoch som sa vždy cítila ohrozene.

,,Zopakujem to poslednýkrát," vypľula som, ,,ihneď...ma...pusťte!"

,,A čo asi tak urobíš keď to nespravíme?" zatiahol druhý a pohladil ma po vlasoch. Bez toho aby som premýšľala som mu celou silou dupla na nohu.

,,Ešte raz sa ma dotkneš a toto bude to najmenej, čo ti urobím," vrčala som rozzúrene.

,,Ty jedna malá..." nadával ten prerastený idiot, no svoje zovretie nepovolil, ,,veď ty počkaj, voda ťa rýchlo schladí."

Začali ma ťahať smerom k jazeru. Ak som doteraz panikárila, tak teraz som bola absolútne pohltená hrôzou. V mysli sa mi vybavili spomienky, ako som sa nedokázala odraziť od dna bazéna a hladina mi pripadala na míle vzdialená. Vystrašene som hľadela na pokojné jazero. Vedela som, ako veľmi hlboké muselo byť, na dno by som nedosiahla ani keby som merala toľko čo Jason a Jamie dokopy.

Začala som sa horúčkovito vzpierať a mykať sebou ako to len šlo, no oproti dvom svalnatým basketbalistom som nemala žiadnu šancu.

,,Mohla by si so sebou prestať tak strašne mykať?!" zavrčal druhý, keď ma ťahali po móle.

,,Pustite ma! Okamžite ma pustite!" kričala som zúfalo.

,,Veď pustíme. Už o chvíľu," zasmiali sa.

O sekundu na to som stratila pevnú zem pod nohami a padala v ústrety trblietavej hladine. Z mojich pľúc sa vydral zúfalý výkrik, tesne predtým ako som sa ponorila.

Presne ako som čakala ku dno bolo príliš hlboko a hladina vysoko nado mnou. Začala som panikáriť. Nebola som schopná akéhokoľvek pohybu, bola som ako paralyzovaná a hoci som vedela plávať nedokázala som prekonať strach, ktorý ma pohltil. Srdce mi išlo rozraziť hruď, akoby chcelo z tejto situácie ujsť.

Začal mi dochádzať kyslík a ja som konečne našla v tele stratený cit a začala sa prekliato pomaly trhavými pohybmi posúvať k hladine. Zúfalo som kopala nohami, hoci hladina mi prišla tak prekliato ďaleko. V pľúcach ma neskutočne pálilo a v očiach štípalo od vody, ktorá sa do nich dostala. Už som viac nedokázala zadržiavať dych a pokúsila sa nadýchnuť, čo mi tak akurát vohnalo do pľúc vodu a ja som sa začala dusiť. Urobila som posledných pár záberov a odrazu som sa ocitla s hlavou na hladine, okamžite som sa rozkašľala a snažila sa niečoho zachytiť. Bola som však pomerne ďaleko od móla a stále sa ma držala panika z hĺbky podo mnou.

Odrazu sa hladina vedľa mňa sčerila a okolo môjho pása sa obmotali niečie ruky, ktoré ma začali pomaly ťahať k brehu. Cítila som sa ako omámená. Bola mi neskutočná zima a neprestajne som kašľala.