Kto sa zamiluje, prehrá

~7~

Cesta nám trvala asi hodinu. Jason ma navigoval tichým hlasom, inak sme medzi sebou nehovorili takmer vôbec. Nechala som hrať pesničky, ktoré som mala nahraté na USB kľúči čo Jasona viditeľne upokojovalo.

Chata bola neprehliadnuteľná, pri pohľade na ňu som zalapala po dychu. Začala som spomaľovať, pretože sme vchádzali na pozemok patriaci ku chate. Zároveň som tak dostala možnosť lepšie si budovu prezrieť.

Lepšie ako chata by ju možno opisovalo slovo zrub. Bola to masívna stavba natočená smerom k jazeru. Spodok bol postavený zo sivých opracovaných kameňov, no vrch bol celý z dreva tmavej farby. Celý zrub mal dve poschodia a niečo, čo vďaka jeho polohy uprostred kopca vyzeralo ako prízemie pod zemou. Vďaka tomu, že som už niekoľko podobných zrubov navštívila som usúdila, že to bude len vstup a možno nejaký odkladací priestor. Horné poschodie bolo zrejme menšie, pretože som mala šikmú strechu a netiahlo sa po celej šírke domu. Predpokladala som, že sa tam hore nachádzali len izby. Na spodnom som si všimla východ na terasu, z ktorej musel byť úžasný výhľad na okolitú prírodu. Vedela som si predstaviť ako tam ráno sedím, popíjam kávu a pozorujem pokojnú vodnú hladinu. No to čo ma upútalo najviac bola stena vedľa terasy. Takmer celú jej šírku zaberalo obrovské okno, cez ktoré bolo za denného svetla vidieť do vnútra. Celkovo chata pôsobila moderným dojmom, no zároveň nenarúšala prírodnú atmosféru, ktorá vládla navôkol.

,,Čakala som nejakú chatrč, ale toto?" vyhŕkla som prekvapene.

Jason sa uškrnul, čo ma potešilo. Nerobilo mi dobre, keď som ho videla sklesnutého a utrápeného.

,,Chcel som ťa sem zobrať nejakú sobotu ako prekvapenie," podotkol a ukázal mi kde môžem zaparkovať.

,,Veď dnes je sobota," odpovedala som s úsmevom.

Zahľadel sa mi do očí a prikývol. Potom vystúpil a nechal ma sedieť samú vo vnútri, ešte stále trochu roztrasenú zo svojho rozhodnutia sem prísť.

Keď mi zaklopal na okienko, prudko som sebou trhla a buchla rukou do volantu. Zanadávala som, srdce mi splašene bilo. Otvorila som dvere tak prudko, že som nimi zasiahla Jasona, ktorý sa už pučil smiechom.

,,Nemáš čisté svedomie, Isabel," povedal a jemne odskočil z môjho dosahu. Najradšej by som mu jednu vrazila, no bola som rada, že sa smeje.

,,Chodievaš sem často?" dovolila som si opýtať sa, keď sme vykročili ku vchodovým dverám.

,,Brávam sem všetky svoje známosti na jednu noc. Má to tu veľmi dobrú atmosféru," uškrnul sa Jason a v očiach sa mu blyslo.

Naznačila som napnutie, čo ho rozosmialo.

,,Je to dedkova chata, no on tu nebýva často, veľa cestuje. Kedysi sme sem chodievali každý víkend, no odkedy sa rodičia rozviedli, ani sem nevkročili. Ani ja som tu odvtedy nebol. So školou a basketbalom nemám veľa voľného času," vysvetlil.

,,A predsa si si našiel čas na mňa," zamrmlala som, keď ma vpustil dovnútra.

,,Ty si špeciálny prípad, Isabel" žmurkol na mňa a rozsvietil.

Svetlo zalialo priestor a ja som si mohla oči vyočiť od tej nádhery. Celé vnútro bolo zariadené do moderného škandinávskeho štýlu, no pôsobilo neskutočne útulne. Jason ma voviedol do obývačky. Bola to práve tá miestnosť, ktorá mala celú stenu presklenú. Pri okne boli dve hojdacie kreslá a malý stolík, na ktorom boli poukladané nejaké knihy. Oproti oknu na opačnej strane miestnosti, bol sivý gauč do tvaru písmena L, takže ste sa na ňom mohli pohodlne uvelebiť a pozerať sa na zapadajúce slnko trblietajúce sa na vodnej hladine počas dlhých zimných večerov. Pred gaučom bol ďalší stolík, no tentoraz o niečo väčší. Prišiel mi ideálny na hranie spoločenských hier alebo raňajky s krásnym výhľadom. Po celej miestnosti boli porozmiestňované rôzne skrinky a poličky, ktoré v sebe ukrývali pre mňa neznámy obsah. Všimla som si aj niekoľko fotografií a obrazov, ktoré sa nachádzali na stenách alebo v rámčekom porozkladané na skrinkách.