Unbreakable

49. kapitola

Rozhodla som sa, že v hoteli ostanem brigádovať celý jún a júl. Začiatkom augusta som sa rozlúčila s Miou, ktorú som si za ten čas, kým sme spolu pracovali, veľmi obľúbila. Rozlúčila som sa aj so šéfmi, ktorí mi pripomenuli, že ma radi vezmú kedykoľvek naspäť. Zo Sioux Falls som teda odchádzala z naozaj veľmi dobrým pocitom.

Doma som rodičom oznámila, že nakoniec do druhého ročníka nastúpim. Boli nadšení, presne ako som očakávala.

O tom, že sa vraciam do školy, som chcela informovať aj moju najlepšiu kamarátku Lucy, no po dlhšom premýšľaní som sa nakoniec rozhodla, že jej to zatiaľ ešte neprezradím a prekvapím ju.

-----

V jeden krásny augustový deň som si do malého kufra zbalila nejaké oblečenie a niekoľko kníh, ktoré som mala v pláne počas ďalšieho semestra prečítať. So zbaleným kufrom som sa vybrala na vlakovú stanicu a o pár hodín neskôr som už vstupovala do priestorov internátu.

Neodhlásila som sa z neho, čo znamená, že som tam stále mala nejaké svoje veci z predchádzajúceho semestra. Lucy sa niekoľkokrát ponúkla, že mi ich postupne bude odnášať domov, keďže na internáte strávila kvôli skúškam v podstate celý jún, no ja som ju vždy zdvorilo odmietla.

Možno jej to bolo podozrivé a niekde v kútiku duše dúfala, že sa do školy vrátim, no nespomínala mi nič. Akoby sa bála, že jej túžby nebudú naplnené a tak len tíško vyčkávala, ako sa situácia so mnou vyvinie.

Odomkla som si dvere od izby a vstúpila dnu. Pousmiala som sa, keď som na nočnom stolíku pri posteli mojej kamarátky zbadala fotky, na ktorých bola ona a Isaac. To, že sa nakoniec dali dokopy, som vedela už dávno. Avšak. ja som si na to stále nedokázala zvyknúť.

Vybalila som si všetky svoje veci, prázdny kufor som uložila pod posteľ a na mobile som vytočila Deanove číslo.

„Pripravená?" opýtal sa hneď, keď telefón zdvihol.

„Áno," odvetila som mu nadšene.

„Super. Čakám ťa pred internátom, na parkovisku. Nastúp rýchlo, nech nás nikto neuvidí."

Hovor som zrušila, izbu zamkla a zbehla som dole schodmi na parkovisko, kde som okamžite zbadala Deanovu čiernu Impalu.

Obzrela som sa okolo seba a keď som si bola istá tým, že sa v okolí nenachádza nikto, koho by som poznala (alebo kto by mohol poznať mňa), nastúpila som do auta, rýchlo som ho pobozkala na ústa a tešila sa na to, že s ním strávim niekoľko hodín osamote.

-----

Netušila som, kam ideme. Niekoľkokrát som sa ho na to opýtala, no Dean sa vždy len tajuplne usmial a neodpovedal.

Nechala som to teda tak. Otvorila som si okno, aby na mňa fúkal čerstvý vietor, oprela som sa o sedadlo a zatvorila oči. Cítila som sa úžasne.

Auto po nejakom čase zastavilo. Otvorila som oči a upravila si strapaté vlasy. Prostredie, v ktorom sme sa nachádzali, mi bolo povedomé. Už som tu raz bola.

Vystúpila som z auta von a počkala, kým Dean vystúpi tiež. Z kufra ešte vytiahol akúsi hnedú deku, preplietol si so mnou prsty a pobozkal ma.

„Vieš, kde sme?" spýtal sa a ja som s úsmevom prikývla.

„Samozrejme, že viem."

Potiahla som ho za ruku a spoločne sme sa vybrali po štrkovej cestičke. Myslela som na to, ako sme tadiaľ šli prvýkrát. Pred niekoľkými mesiacmi, ešte v zime.

Presne tak ako aj minule, aj teraz sa za menším kopcom, ktorý sme hravo zdolali objavilo jazero. Teraz v lete vyzeralo oveľa krajšie, ako v zime.

Dean ma pustil a na zem rozprestrel tú hnedú deku, ktorú zobral so sebou.

„Prečo si ma sem opäť zobral?" zaujímalo ma.

„Pretože," na deku položil pár kamienkov, aby nám ju neodfúkol vietor. „Sem som ťa zobral na naše prvé oficiálne rande. Chcel som si len zaspomínať," zobral moju hlavu do svojich dlaní a nežne ma pobozkal. „Sadni si," hlavou kývol ku deke a posadil sa ako prvý.

Nasledovala som ho a posadila sa vedľa neho. „Ešte košík s jedlom a bude to dokonalé," zasmiala som sa.

„Žiaľ, na košík som ani nepomyslel," tiež sa zasmial. „Budeme si musieť vystačiť bez neho."

Prikývla som a ľahla som si na deku tak, že som hlavu mala položenú na Deanových nohách. Díval sa pred seba, na jazero. Ja som zasa pozorovala jeho. Bola som taká šťastná, že to medzi nami dopadlo tak dobre.

Zavládlo medzi nami ticho, no dlho netrvalo.

„Milujem ťa," povedal z ničoho nič.

Vyskočila som do sedu. „Čo?"

Pár sekúnd sme sa bez slova pozorovali, až som začínala mať pocit, že to, čo povedal začal ľutovať.

„Milujem ťa," zopakoval. „A som si istý, že si ťa za nič na svete nedám."

Naklonil sa ku mne, nežne si obtrel svoj nos o ten môj a naše pery sa znova spojili.

On to vážne povedal. Miluje ma.

A ja milujem jeho.

Chcela som veriť tomu, že sa medzi nami už nič nepokazí. Ale...to by zrejme bolo až príliš jednoduché, keby sa už nič nepokazilo.

_____________________________________

Tak už nás čaká len posledná kapitola :O