Unbreakable

28. kapitola

V tej chvíli sa mi naozaj ťažko premýšľalo. Nedokázala som sa na nič sústrediť. Skoro ma zrazilo auto, keď som prechádzala cez cestu na druhú stranu ulice, kde stál obchod, v ktorom by mala byť Lucy.

Pomaly som vošla dnu a snažila som sa ignorovať zvedavé pohľady ľudí, ktorí si všimli moju zaslzenú tvár. Prešla som okolo niekoľkých regálov, až som pri limonádach našla svoju najlepšiu priateľku. Okamžite som sa jej hodila do náručia a hlasno sa rozplakala.

„Katie?" dlaňami mi dvihla hlavu a zadívala sa mi do očí. „Čo sa stalo?"

Chcela som jej to povedať, ale nedokázala som to. Len som sa opäť rozplakala.

„Môžeme sa prosím vrátiť na internát?" to bolo to jediné, čo som zo seba bola schopná dostať.

----------

Na internátnej izbe som Lucy opäť nič nevysvetlila, len som sa zahrabala do postele a pokúšala sa zaspať. Občas som skontrolovala mobil, čo mi náhodou nenapísal, no nič. Vôbec sa mi neozval.

Nasledujúce ráno bolo príšerné. Z toľkého plakania som mala opuchnuté oči a neskutočne ma bolela hlava. Nedokázala som si predstaviť, ako pôjdem zajtra ráno do školy.

Čo ak ho náhodou stretnem? Budem sa tváriť, že sa vôbec nič nestalo? Alebo sa s ním pred zrakmi všetkých študentov a profesorov pohádam?

Opäť som musela skontrolovať mobil, či sa mi náhodou neozval. Či mi nenapísal nejakú ospravedlňujúcu správu, v ktorej by ma presvedčil o tom, že s tou ženou nič nemal.

Nenapísal mi nič. Ani sa mi nepokúšal dovolať.

Lucy sa zobudila krátko po mne, za čo som mohla asi ja a moje hlasné dupotanie po izbe. Balila som si do tašky nejaké oblečenie a chystala som sa odísť domov. Zajtra do školy určite nepôjdem.

„Odchádzaš domov?" unavene si pretrela oči a zívla si.

„Asi áno. Zajtrajší deň by som v škole určite neprežila," vysvetlila som jej a znova som sa pokúsila nerozplakať.

Lucy spustila nohy z postele na zem a posadila sa. Hodila na mňa smutný pohľad, ktorý mi ale vôbec nepomáhal.

„Chápem," povedala. „Choď domov a daj sa nejako dokopy."

„Jasné," pousmiala som sa a s plnou taškou vecí som sa pobrala ku dverám. „A mimochodom," otočila som sa ešte na svoju kamarátku. „Keby ma náhodou hľadal tak...nevieš kde som."

Lucy sa na chvíľu zamračila, no nakoniec prikývla.

A ja som sa teda mohla konečne vybrať domov.

----------

Dean

Deanovi sa z postele vstávalo naozaj veľmi ťažko. Bolela ho hlava, v ústach mal sucho a cítil, že je celý spotený. Odhrnul zo seba perinu a uvedomil si, že celú noc spal oblečený – v obľúbených rifliach a pokrčenom čiernom tričku.

Veľmi opatrne sa postavil a vykročil do kuchyne, kde mal v pláne napiť sa čistej vody a zobrať nejakú tabletku na tú príšernú bolesť hlavy.

V kuchyni, ktorá bola prepojená s obývačkou na neho čakalo prekvapenie. Na jeho gauči niekto spal. Najprv si pomyslel, že to bude Katie, no nešlo mu do hlavy, prečo spí na gauči a nie s ním.

Keď k danej osobe pristúpil bližšie, všimol si dlhé a blonďavé vlasy, ktoré vykukovali spod tmavomodrej deky.

Dean ostal zarazene stáť, len pár metrov od tohto votrelca, ktorého vôbec nespoznával. Chcel si to dievča lepšie obzrieť, no keď sa k nej naklonil, drevená podlaha na ktorej stál, pod ťarchou jeho tela zvláštne zapraskala.