Unbreakable

7. kapitola

KittyKat: To podľa mňa nie je najlepší nápad.

DeWi: Prečo?

KittyKat: Nie som pripravená na telefonát.

DeWi: Veď to nie je skúška v škole, na čo sa ti treba pripraviť? :D Prosím...ak sa ti to nebude páčiť, tak hovor zruším a budeme si už len písať :)

KittyKat: Tak dobre :/

Napísala som mu svoje telefónne číslo a čakala na jeho odpoveď. No David mi namiesto odpovede rovno zavolal. Počkala som asi 10 sekúnd, potom som to konečne dvihla a mobil si priložila k uchu.

„Ahoj Katie," ozvalo sa na druhej strane. 

Po celom tele mi nabehli z jeho príjemného hlasu zimomriavky. Avšak...ten hlas mi prišiel strašne povedomí. Premýšľala som nad tým, komu ten hlas môže patriť. 

„Ahoj Dean," ozvala som sa, keď mi došlo, že som už dlho ticho.

Nastalo asi 20 sekundové ticho.

„Ehm," odkašľal si. „Dean?"

Privrela som oči a tresla sa po čele.

„Ty si sa práve buchla po čele?" spýtal sa a ja som z jeho hlasu rozpoznala, že sa snaží zadržať smiech.

„Prepáč...chcela som povedať David, nie Dean."

„Takže teraz myslíš na nejakého Deana?"

„Nie, to nie. Myslím na teba," usmiala som sa, hoci mi bolo jasné, že to nemôže vidieť. „Len som sa pomýlila. Prepáč."

„V pohode," povedal. „Máš veľmi príjemný hlas."

Srdce mi bilo ako splašené. Musím sa upokojiť, je to len telefonát. Obyčajný telefonát. 

„Mne tvoj hlas príde veľmi povedomí," priznala som. „Ale fakt neviem, ku komu ho mám priradiť."

Na druhej strane sa ozval smiech. „Možno patrí tomu tvojmu Deanovi."

„Nerob si z toho srandu," zamračila som sa. „Dean je učiteľ na našej fakulte. Vieš, chvíľu som si myslela, že ty si Dean, nie David."

David sa opäť zasmial. Chcel počuť celý príbeh, tak som mu ho vyrozprávala. Bolo vážne príjemné telefonovať s ním. 

Rozlúčili sme sa po približne dvoch hodinách. Smutne som hľadela do prázdna a myslela na to, ako mi ten hlas už teraz chýba. Pred spaním som si ešte umyla zuby a keď som sa vrátila k posteli, tak som si všimla, že obrazovka mobilu svieti.

DeWi: Ďakujem za rozhovor a ešte raz ti prajem dobrú noc a sladké sny :)

KittyKat: Tiež ďakujem :) dobrú noc ;)

----------

Dni plynuli...rýchlo. Ani som sa nenazdala a už tu bolo prvé skúškové obdobie. Prvé tri písomné testy som mala rýchlo za sebou a zo všetkých troch sa mi podarilo dostať Áčko. O všetkom som samozrejme informovala Davida, ktorý sa z mojich úspechov tešil podobne, ako ja sama. 

Dokonca sa mi podarilo presvedčiť rodičov, aby ma pustili do Ríma. Teraz bola na rade Lucy, no jej rodičia s tým veľmi nesúhlasili. 

Pred týždňom boli Vianoce. To znamená, že dnes je Silvester a zajtra nový rok. Pozvala som k sebe (ako každý rok) Lucy, ktorá si dovolila bez môjho súhlasu pozvať aj Emily - vraj sa musíme lepšie spoznať.

Nahnevalo ma to. Nový rok som vždy slávila iba s Lucy a rodičmi, s nikým iným. A teraz sa k nám mala pridať aj Emily? Mala som ju pustiť do svojej izby? Bola len jedna osoba, ktorej som sa mohla posťažovať. Padla som na posteľ a rýchlo napísala Davidovi, ktorý síce nebol momentálne online, ale to mi bolo jedno.

KittyKat: Dnes ku mne nepríde len Lucy ale aj Emily. Pamätáš si na ňu? Už som ti o nej písala...

Po pár minútach sa prihlásil. Vedela som to. Málokedy som na jeho odpoveď čakala dlhšie ako polhodinu.

DeWi: To ma mrzí. Ale možno nakoniec zistíš, že nie je až taká hrozná ako si celý čas myslíš.

KittyKat: Kiežby...čo robíš?

DeWi: S bratom hráme hry a dohadujeme sa na tom, čo budeme robiť večer :)

KittyKat: Aaaa aké sú teda návrhy na večer?

DeWi: Tak buď ostaneme doma a oslávime nový rok v pokoji s jeho rodinou alebo skočíme na jednu párty, ktorú organizuje náš spoločný kamarát...

KittyKat: Obe varianty znejú fajn.

DeWi: Hej, no on by najradšej ostal doma, s manželkou a deťmi a ja by som chcel ísť na tú párty. Vždy mám pocit, že som u nich "naviac", chápeš? Ale zrejme ostanem s nimi :) 

KittyKat: Chápem...veľmi rada by som si s tebou písala ďalej, ale musím utekať, mama potrebuje moju pomoc. Ozvem sa neskôr :)

----------

Tesne pred ôsmou hodinou večer došla Lucy spoločne s Emily. Obe som ich privítala a pustila dnu. Z kuchyne som ešte zobrala popcorn, ktorý som tesne pred ich príchodom urobila a zaviedla ich do svojej izby.

„Už si presvedčila rodičov?" spýtala som sa svojej kamarátky a sadla si na gauč, ktorý som vo svojej izbe mala.

Lucy aj Emily ma nasledovali.

„Skoro. Je to na dobrej ceste," žmurkla namňa Lucy. „Ako ty a ten David? Už ste si naplánovali stretnutie po novom roku?"

Pozrela som sa na Emily, ktorá ma tiež sledovala.

„Lucy mi o tvojom objave povedala takže som v obraze, neboj sa," povedala a usmiala sa.

„No...o stretnutí sa vôbec nebavíme."

Emily si z misky zobrala popcorn a pomaly ho jedla.

„Divné. Nepadlo o tom ani jedno slovo?" spýtala sa Lucy.

„Nie," pokrútila som hlavou. „Ani raz sme si o tom nepísali."

Lucy sa zamračila a chystala sa povedať niečo hrozne dôležité (aspoň sa tak tvárila), no Emily ju predbehla. 

„Lucy...nechaj to tak. Je to ich vec," prehovorila Emily.

Tak predsa mal len David pravdu? Možno naozaj nebude tak hrozná. Vďačne som sa na ňu usmiala. 

„Čo keby sme si pozreli nejakú romantickú komédiu?" navrhla som a obe dievčatá nadšene prikývli.