Unbreakable

20. kapitola

Katie

Bol pri mne, objímal ma a ja som bola opäť šťastná a spokojná. Avšak, cítila som, že niečo nie je v poriadku. Stále som si však stála za tým, že mi to musí povedať on sám. Nechcela som to z neho nasilu ťahať.

„Ďakujem, že si prišiel. Veľa to pre mňa znamená, že si si na mňa našiel čas."

Chcela som mu povedať o tej prechádzke s Thomasom, ktorá ma v piatok čaká, no...určite by to celú túto chvíľku pokazilo. Rozhodla som sa, že si to nechám pre seba. Nechcem mu zbytočne ubližovať.

----------

V piatok som sa s Thomasom stretla hneď po mojej poslednej prednáške. Čakal ma pred učebňou, čo ma trošku prekvapilo, no potom mi došlo, že si môj rozvrh mohol nájsť na univerzitnej stránke. Prístup k môjmu rozvrhu má v podstate každý, rovnako ako aj mám prístup k rozvrhom iných študentov.

„Nečakala som ťa tu tak skoro," povedala som mu úprimne a na rameno som si zavesila svoju ťažkú kabelku. Mala som v nej totiž učebnicu z dejín stredoveku a tá bola príšerne ťažká.

Thomas mi ju z ramena pohotovo stiahol a s úsmevom mi oznámil, že mi ju bude niesť. Mykla som plecami, pretože mi bolo jasné, že akékoľvek protesty by boli úplne zbytočné.

Cez hlavný vchod sme vyšli na univerzitný areál a chvíľu sme sa dohadovali na tom, kam sa pôjdeme prejsť. Možností bolo niekoľko, nakoniec však vyhrala tá moja – pár metrov od univerzity je cestička, popri ktorej tečie menší potôčik. Po tejto cestičke sa zvyčajne prechádzali zamilované páry (pretože je to pekné a pokojné miesto), no prečo by sme nemohli aj my? Vybrali sme sa teda tam.

Prechádzali sme sa v tichosti. Bolo to trápne ticho, ktoré som chcela niekoľko krát prerušiť, no netušila som ako. Thomas sa zrazu zastavil pri jednej lavičke a položil na ňu moju čiernu kabelku.

„Nesadneme si na chvíľu?" opýtal sa, no na odpoveď nepočkal. Sadol si a rukou pobúchal na miesto vedľa neho.

Sedieť na lavičke v tesnej blízkosti nejakého chalana sa mi vážne nechcelo, preto som odvetila, že radšej postojím.

„Tak to radšej postojím ja," zasmial sa a opäť sa postavil na nohy. „Teraz si už sadneš?"

Sadla som si. Nechcela som sa totiž správať ako hlupaňa. Hoci...už som ňou asi dávno bola. Čo už.

„O čom sa teda budeme rozprávať?" opýtala som sa ho a rukou som si musela chrániť oči, pretože mi do nich svietilo slnko a oslepovalo ma.

„Prečo si v poslednom čase taká...smutná?"

„Mala som s niekým menšie problémy..." chcela som pokračovať, no prerušil ma.

„S Winchesterom?"

Hodila som na neho prekvapený pohľad.

„Rozpráva o vás celá škola. Teda, skôr celý tvoj ročník. Aj ku mne sa to už dostalo. Zaujímavý románik. Ja osobne všetkým tým blbostiam o tom, že ti pomáha a neviem čo všetko ešte robí, neverím. Si šikovná, nepotrebuješ pomoc niekoho iného," povedal s úsmevom na perách.

Po týchto jeho slovách som si na chvíľu myslela, že z nás možno budú aj celkom dobrí kamaráti, pretože ma na rozdiel od iných študentov hneď neodcudzuje. No môj názor sa rýchlo zmenil, keď si ku mne prisadol a chytil ma za ruku.

„No niečo mi hovorí, že s ním nie si šťastná."

Rýchlo som svoju ruku z jeho zovretia oslobodila.