Unbreakable

21. kapitola

V pondelok sa mi vôbec nechcelo vstávať na prvú prednášku. Bola som znechutená z Thomasa a z toho, ako sa všetko tak rýchlo zničilo. Našťastie už žiadnu klamlivú správu na môj profil nenapísal, tak aspoň z toho som mala radosť.

Na ranej prednáške, ktorú som ako bolo u mňa v poslednom čase zvykom vôbec nevnímala, som premýšľala nad tým, či zájdem za Deanom a o všetkom mu poviem alebo to nechám tak. Nakoniec som sa rozhodla, že to s ním zatiaľ riešiť nebudem.

Po prednáške som si v bufete kúpila kávu a bagetu. Sadla som si za jeden z voľných stolov a pustila som sa do jedenia. Tesne pred dojedením si ku mne prisadla Lucy a na tvári mala neurčitý výraz – niečo medzi strachom a ľútosťou. Najprv som si myslela, že ľutuje samu seba, pretože dnes mala mať na jednom seminári prezentáciu (a prezentácie na vysokej škole nie sú žiadna zábava), preto som na ňu hodila jemný úsmev a pokúsila som sa jej dohovoriť, že o nič vážne nejde.

„Sme prváčky. Ak niečo povieš zle, tak ťa učiteľ opraví. Máš nárok na nejakú chybu, veď sa ešte len učíme ako prezentovať," povedala som jej a odpila som si z kávy.

„Ty si myslíš, že takto," ukazovákom ukázala na svoju tvár. „Sa tvárim kvôli tej prezentácii?"

Prekvapene som sa na ňu pozrela. „A nie?"

„Nie," odvetila a pozrela sa inam.

„Čo sa deje?"

Prázdny pohár od kávy som položila ďalej od seba a na stôl som si položila svoje dlane. Pokúsila som sa tváriť normálne, no cítila som, že sa stalo niečo zlé.

Lucy sklopila pohľad na môj prázdny pohár od kávy a zhlboka sa nadýchla a vydýchla. Zrejme premýšľala nad tým, ako začne. Začínala som byť stále viac a viac nervózna.

„Ide o...Deana," vykoktala.

„Čo je s ním?"

„On ten príspevok, ktorý napísal Thomas videl."

„A ty to vieš odkiaľ?" opýtala som sa zmätene. Odkedy je s ním v kontakte?

„To by si sa mala opýtať jeho. No...je sklamaný. Veľmi."

„Prečo mi nezavolal? Alebo aspoň nenapísal?"

Náš vzťah nebol dokonalý. V poslednom čase bol príšerný. Z neznámeho dôvodu sa mi vyhýbal a kvôli jeho správaniu som si povedala, že na to stretnutie s Thomasom pôjdem. Ale nečakala som, že sa to takto pokašle. Dean netušil, že to čo si prečítal nebola pravda.

„Zájdi za ním. Teraz. Musíš sa s ním o tom porozprávať. Musíš mu vysvetliť, že Thomas klamal. Mne totiž neuveril."

A tak som svoju najlepšiu kamarátku počúvla. Vybehla som z bufetu a ponáhľala som sa do jeho kabinetu. Dúfala som, že ho tam nájdem.

---------

Chvíľu som pred jeho kabinetom musela počkať, pretože za ním akurát šli nejakí dvaja študenti. Keď vyšli, tak som sa na dvere postavila ja a čakala som, kým si ma všimne.

Dvihol zrak od notebooku a naše pohľady sa stretli. V tom momente sa mi rozbúšilo srdce. Chcela som niečo povedať, no nevedela som čo. Nedokázala som sa ani pohnúť. Len som sa dívala do jeho smutných očí a vnímala som to sklamanie, ktoré som z jeho pohľadu cítila.

„Potrebuješ niečo?" opýtal sa ma po chvíli ticha a nahodil výraz učiteľa, ktorý ma pozná len z prednášok a seminárov.

„Takže si to videl," povedala som potichu, no tak aby to počul. „Prečo si mi nezavolal?"