Z iného sveta

Kapitola Tridsiata Tretia

Raňajky v modernej kuchyni sa dnes od rána niesli vo veselej nálade. Priestranná kuchyňa, v ktorej je väčšinou prázdno a ticho, je dnes úplne iná, aj keď sme v nej len traja. Ja, Stark a Happy. Musím povedať, že raňajky ma konečne odpútali od mojich neopodstatnených starostí. Stále mám nepríjemný pocit, že by sa otcovi alebo Chrisovi mohlo niečo stať alebo niaké nepríjemnosti s hotelom. Cez telefón ma obaja ukludňovali, že všetko zvládajú, no môj strach a nepríjemné tušenie stále rástlo. Druhý problém je pravé Lokiho odkaz, ktorého obálku som ešte doteraz neotvorila a hlavné je to, že ani neviem, kde som ju dala. Čo ak aj to niečo pekelne dôležité a ja to len tak stratím!

„Zem volá Kate Nikolson. Nikolson, ozvi sa!" Tony celý vysmiaty ma pobozká na líce a vytrhne zo stresujúcich myšlienok. „Hm? Ja som stále tu."odpoviem mu stále duchom neprítomná. Happy vyprskne od smiechu a Tony tiež. „Prestaň stále rozmýšľať, si na dovolenke!"Tony si ma k sebe pritiahne a zrejme si neuvedomí, že oproti nás sedí Happy. Začne ma bozkávať po krku, tak aby získal moju pozornosť, až je otravný. Ja ho rukou odtisnem a ospravedlňujúco sa pozriem na Happyho. No Tony všetko ignoroju. „Anthony Stark, začni sa správať alebo sa neručím za obsah svojho žalúdka."povie Happy cez smiech. „Stark, počuješ!? Varujem ťa ja a Jarvis to upratovať nebudeme."pokračujem pre zmenu ja. Jarvis, Tonyho inteligentný pomocník, sa ozve, že on nie kvalifikovaný na upratovanie že či má Tonymu pripomenúť, na čo je navrhnutý. Tony sa odomňa odtiahne a prekríži si ruky na prsiach:„Fajn, vy dvaja. Vyhrali ste a Jarvis ty zradca, tiež." Začne hrať urazeného a v tom momente mi pripomína Chrisa a Thora s tou jeho večne detinskou a urážlivou povahou. S Happym len pokrútime hlavami a rozprávame sa ďalej. Je nám jasné, že ho to o chvíľu prejde a máme aj pravdu. Tony je jeden z celkom ľahko predvídateľných ľudí, akých poznám, no za zlé mu to mať nemôžem.

„Aké prekvapenie zas?!"zaprotestujem, zatiaľ čo sa sprchujem a Tony si umýva zuby. „Stark, prisahám, že do lietadla ma už viac nedostaneš. Teda kým to bude nevyhnutné."horúce kvapky vody ma upokoja, aj keď viem, že do lietadla nastúpim určite. „Môžem sa pridať?"opýta sa ma s kefkou v ústach a kývne hlavou na sprchový kút, v ktorom stojím. „Zabudni a neodbočuj od témy." odvrkenem mu, no aj tak sa usmievam a čítam si jeho myšlienky. „Ak ti to poviem teraz, tak ma k sebe zoberieš?"presne viem o čo mu ide a tak sa ho rozhodnem odbiť „Len snívaj alebo si choď pozrieť porno." „No tak?"zaprotestuje. „Sex v sprche je klišé z filmov. Skončilo by to tak, že by sme nevedeli chytiť rovnováhu a strepali sme sa."poučujem ho a zabalím sa do uteráka. Prejdem okolo neho a on ma chytí za pás. „A to vieš ako, keď sme to ani nevyskúšali?" Prevrátim očami a provokatérsky sa uškrniem. „Proste viem a mal by si sa začať obliekať, lebo to tvoje veľké prekvapenie nestihneme."vyvlečiem sa mu z rúk a zamierim sa obliecť. V dverách sa ešte otočím, aby som sa opýtala, čo si teda mám obliecť. „Niečo, v čom sa budeš cítiť pohodlne a nabála by si sa v tom urobiť bláznivosť."zakričí teraz pre zmenu on zo sprchy.

Dve veci, ktoré mi chýbajú na Adagrde, sú všade prítomná mágia a nádherné šaty, ktoré som nosila každý deň. Teraz, keď som na Zemi, tak nosím hlavne nohavice a dnešok nebude zrejme výnimkou. Sivé, kockované, obtiahnuté nohavice s čiernym hladkým rolákom. Vlasy si klasicky zapnem do copu a niketoré pramienky nechám voľné. V zrkadle si všimnem, že na posteli za mnou sedí Tony a sleduje všetky moje pohyby. „Si nádherná, vieš o tom?" Prešlo len niekoľko minút od nášho rozhovoru v sprche a je na ňom vidno, že sa bojí. Nerada čítam myšlienky, keď sa niekto tráp, lebo ich smútok často prejde na mňa. Nechce o mňa prísť, ale chce urobiť niečo, pri čom by mohol. Chce sa predviesť a pri tom odtestovať môju dôveru. No ešte je tu jedna vec, ktorá ho trápi. Je to jedna z bolestivých spomienok spred rokov. Prídem k nemu a rukou mu postrapatím jeho mokré vlasy. Ako sedí na posteli, oprie si hlavu o môj driek a pevne ma chytí. „Tony, deje sa niečo a neklam, že nie."zovriem jeho ruku a prsty sa nám obom prepletú. „Spomenul som si, že teraz to bude desať rokov, ako moji rodičia..."nemusí ani odpovedať a ja chápem. Najradšej by som mu povedala, že to celé chápem, že viem, čo cítim, no klamala by som. Mám oboch rodičov, aj keď moja matka radšej zachraňovala svety, ako vychovávala svoje dieťa. Rozplače sa a začne sa sa celý triasť. „Pšt, všetko bude v poriadku. Som tu."upokojujem ho a sama sa chvejem tiež. Sadnem si k nemu a držím ho za ruku. Mohla by som použiť niaké kúzlo, no toto je smútok, ktorý človek zo seba potrebuje dostať  a nie ho v sebe večne dusiť. Sedíme tam niekoľko minút až do momentu, keď si utrie uplakané oči a postaví sa. „Emočná chvíľka za nami a šup do New Yourku." vytiahne ma na nohy a ja radšej neprotestujem. Nechem, aby sa trápil viac. Pusa na čelo mu ešte zlepší náladu a rukou si ešte raz pretrie uslzené a unavené oči. Hlavou kývnem ešte k zrkadlu, že sa chem ešte upraviť, no on sa zas len lišiacky usmeje:„Myslím, že moje malé prekvapenie ťa tak trochu postrapatím."