Z iného sveta

Kapitola Prvá

Budík začal zvoniť. Kým som ho nahmatala na nočnom stolíku v hlave mi poriadne hučalo. „Zvoníš ako bláznivý." zacapla som ho. V izbe sa zas rozhostilo ticho. Ako veľmi som si chcela ešte päť minút podriemať, no z piatich by  to už bola pol hodina a už by som zas nič nestíhala.

Za oknom už bola neskorá jeseň. Na stromoch ostalo len pár žltých listov. V hlave sa mi začalo zjavovať nekontrolovateľne veľa nápadov, no rýchlo som ich potlačila. Zo skrine som vytiahla čierny sveter so zlatými hviezdičkami. Natiahla som si ho na seba a spodok zapratala do riflovej sukne. Zo šuplíka som rýchlo vytiahla pásikave podkolienky. Zarazila som sa a rozhliadla okolo seba. V izbe sa váľalo oblečenie a v šuplíku už bolo nahádzané hocičo. Zahryzla som si do pery. Upracem to neskôr a natiahla som si podkolienky. Rýchlo som si obula čierne lakovky. Schamtla som koženú aktovku a z vešiaka žltý šál s čiapkou. Telefón mám, slúchádka mám, zošit mám...v hlave som si ešte kontrolovala, či som si nič nezabudla. Kľúče mám...medailón. Z tašky som vyhrabala kľúče a rýchlo odomkla. Rovno som bežala do spálne a k nočnému stolíku. Bol tam. Retiazka z ružového zlata s medailónikom v tvare srdca s ametistom. Zapla som si ho. Ten medailón mám od malička a nosím ho stále pri sebe. Je ako moja neodlúčiteľná súčasť. Je to jediná pamiatka na mamu, ktorú som nikdy nepoznala. No niekedy, keď premýšľam tak mám pocit, že ten prívesok je niečo viac ako len pamiatka.

Vietor sa mi pohrával s vlasmi. Cez oblaky ešte prenikali jemné slnečné lúče a šteklili ma po nose. Žlté lístie pod nohami a na trávnikoch mi cestu ešte viac spríjemňuje. Vtedy sa cítim ako vo filme a tiež mi k tomu dopomáha hudba zo sluchádiek. Možno to vyznie ako klišé ale v tomto momente by som vedela prežiť aj celý život. Neviem ako ma to napadlo ale zatočila som a pozerala sa do oblakov. Na chvíľu som si zavrela oči ale v tom okamihu sa mi pred očami zjavila tvár cudzej ženy s výraznou ametystovou korunou. Po lícach je stekali slzy. Niečo naznačila perami akoby sa s niekým chcela rozlúčiť. Odrazu niekto do mňa vrazil a obraz zmizol. „Dávaj pozor, čo robíš."zaznel za mojím chrbtom podráždený mužský hlas. Neodpovedala som. Hlava sa mi začala točiť akoby som bola na húsenkovej dráhe. Neudržala som rovnováhu a natiahla som sa na chodníku.
Ako malej sa mi to stávalo často, že som len tak odpadla alebo som nevedela udržať rovnováhu. No nič takéto sa mi ešte nestalo. Sadla som na lavičku a snažila sa to celé predýchať. Mohla som rátaťa aj do tisíc alebo dýchať koľko som len chcela, hlava sa mi točila stále. Nakoniec som si zložila hlavu do rúk, lakťami sa oprela o kolená. Zavrela som oči. Nevidela som nikoho tvár len tmu a malé farebné iskričky.
„Si v poriadku?"spýtal sa ma niekto. Pokývkala som hlavou, že áno. „Si si istá?" Zas som pokývala hlavou. „Naozaj?" Otvorila som oči a hlavou mykla do ľava skadiaľ vychádzal hlas. Vedľa mňa sedel dlhovlasý blonďák s poriadne vypracovaným telom. Ak by som mala povedať pravdu pôsobil dosť neupravene. Ošúchané rifle, tričko a stará kožená bunda. Vyzeral priateľsky, usmieval sa. No vedľa lavičky stál ešte niekto. Bledý, chudý a uhladene oblečený. Čierne vlasy mal trochu strapaté a tiež dlhšie. Možno moja fantázia pracuje až príliš dobre, no tí dvaja vyzerali ako súrodenci, čo sú doslovné protiklady. Usmiala som sa. „Áno som. Len tu tak oddychujem. Je mi úžasne." dobre, klamala som, no ale prečo by som im mala vešať na nos, že sa mi niečo zdalo a potom som pristála na zem. Na hrudi ma začalo niečo páliť a ja som zas znervóznel. Ako keby môj medailón horel. Blonďák sa zas usmial a ja som sa postavila na odchod. Zamotalo ma ale teraz som sa udržala. Ten v čiernom na mňa zazrel a ja som sa pobrala k hlavnej aule. Do prednášky mi ostávalo len pár minút tak som si pohla a radšej som sa už okolo seba neobzerala.

Potichu som si sadla vedľa Veronie, tá na mňa zagánila, čo mi to tak trvalo. Napísala som na lístoček: Prišlo mi zle. Posunula som jej ho. Neprečítala si ho hneď. Pozerala sa do predu na dekana. Na túto prednášku sme sa tešili celý mesiac a ja ju skoro zmeškám. „Je dôležité povedať, že vikingská mytológia je jedna z tých veľmi pestrich a pomedzi sebou poprepájaných." Vysvetľoval dekan. Veronie si prečítala papierik a prebodla ma pohľadom, opica alebo niečo iné? Pokrčím pleciami a snažím sa počúvať dekana, no jeho slová sa mi zlievajú do ťažko pochopiteľného textu...bla,bla,bla. Vytiahnem si zošit aby som sa udržala v pozornosti. Čmáranica na boku strany sa mi začala formovať do ženy. Čmárala som bezcieľne no čím dlhšie som to robila, žena sa viac a viac začínala podobať na môj výjav.

„Čo do pekla ti je?!" Veronie do mňa drgla, keď sme vychádzali z auly. Ja som na ňu pozrela, že a čo ja viem. „Možno budem mať svoje dni, ja neviem."odvrkla som. Veronie len pokrútila hlavou. Po troj hodinovej prednáške sme už ledva stáli na nohách a tak ten lepší nápad, čo som zo seba dostala bol, že by sme si mali ísť sadnúť a spravíme si poznámky k zajtrajšiemu semináru. Šli sme do našej obľúbenej zašitej kaviarne. „No vrav, čo sa deje! Bože a neklam! Tvoje dni si mala pred týždňom." Pozrela som sa ňu pohľadom, že skade to tá vie. Nadvihla obočie. „Dáš mi poznámky z prednášky, prosím? Nevedela som sa sústrediť." Veronie sa potmehúcky usmiala. „Až, keď mi povieš, čo ti je." Odchlipla som si zo zázvorového čaju a zhlboka som sa nadýchla. „Keď som šla na prednášku, tak som padla." „Z ničoho nič..."skočila mi do reči. „Ahm...nie. Zas som predstierala, že som vo filme. No... Stalo sa to,že sa mi niečo zazdalo a vbehla som do cesty dakomu a potom som sa natiahla na zem. Motala sa mi hlava a dvaja sa ma na lavičke pýtali, či som ok. To je všetko. " Veronie na mňa vyvalila oči a pozrela sa na mňa ako na zradcu. Nemusela nič vravieť. Jasné, že si myslí, že som bola von bez nej. „Nie, to nie. Veď ideme dnes." Odrazu z nej vypadlo:„Dievča, ty si musíš už niekoho nájsť! Ešte stále si sa nepreniesla cez neho." Má pravdu ako vždy. Ben mi chýba ešte aj keď si vravím, že takto je to lepšie. Ostala som ticho, nemala som chuť sa s ňou hádať. No po mysli mi aj tak behala žena s korunkou a divne horúci medailón. „Tak tu máš zošit, odfoť si to a poď robiť to na zajtra." Objala som ju. „Dorobíme toto a pôjdeš sa domov prespať. O ôsmej ideme."drgla ma, ja som na ňu žmurkla. Psychológia nám obom idem, debatovali sme k téme a pri tom popíjali čaj. Sama neviem ako dlho nám to trvalo ale keď som sa pozrela na mobil bolo pol tretej.

Ako som prišla k sebe na izbu tak som sa hodila na posteľ. Spím celkom rada a hlavne, keď neviem čo ďalej robiť. Nieže by som bola nevyrovná ale dnešok bol naozaj divný. Nastavila som sa si budík na šiestu aby som sa mohla obliecť a trochu namaľovať. Sukňu a sveter som si vyzliekla a natiahla na seba rozťahanú pánnsku mikinu. Zaspala som skoro ihneď.

Padala som prázdnotou. Okolo mňa lietali rôzne predmety. Občas aj fialové iskričky. Po chvíli padania som začula hlas. Bol to hlas ženy: „Nemôžem tu ostať, staraj sa o ňu. Raz zistí, kto je. Dovtedy nám na ňu daj pozor. William, veľmi ťa ľúbim ale už musím ísť." Dopadla som a vtedy som otvorila oči. Celá spotená som sa posadila na posteľ. Mediálon mi na krku pulzoval a ja som sa celá triasla. Rýchlo som dýchala a po celom tele som mala zimomriavky. William...poznám len jedného, môjho otca. Bože...ocino. Voláme si každé stredy a ja som zas na to zabudla. Natiahla som sa za telefónom a vytočila otca. Chvíľu bolo ticho no potom sa ozval unavený hlas:„ Doctor William Nikolson, s čím pomôžem?" Je prepracovaný v momente som si uvedomila. „Ocko, to som ja Katie..."
„Bambuľka, ako sa máš?" Zaklmala som:„Dobre a čo ty? Ako je v Edinburghu?" Chvíľu sme sa rozprávali. Ako doktor pracuje stále a tak je aj často unavený. „Oci mali by sme si volať častejšie,lebo o chvíľu skončíme tak, že ma už ani po hlase nepoznáš." „Ale spoznám, princezná." zasmial. Je milé počuť ho ako sa po dlhom čase smeje. „No nič, princezná už budem musieť...niečo sa tu deje. Ah... Skoro by som zabudol..." hlas sa mu zlomil „medailón nosíš stále pri sebe?" „Áno. Prečo?" Poriadne som ho nerozumela:„Dobre, ty moja VÝNIMOČNÁ princezná. Nos ho ďalej. Mama by bola šťastná, veď vieš, že je to jediná vec, čo ti po nej ostala. Musím pá..." Položil a ja som sa poobzerala okolo seba. Dnešok bol divný ale stále sa dá napraviť.

Kvapky horúcej vody mi stekali po tele. Koža mi voňala po vanilke. Zabalila som do županu a vyšla z kúpelky. Poprehrabávala som sa v skrini a našla presne to, čo som chcela. Mini smaragdové zamatové šaty. Čipkované spodné prádlo, čierne silonky, kožená bunda a čierne lakovky. Sadla som si pred zrkadlo, že skúsim spraviť linku. Vzdala som to po troch pokusoch a nechala to tak ako vždy, žiadny make up.
Zamkla som, teraz som si bola istá, že všetko mám. Ako som vyšla von ovalil ma až neprijemne chladný vietor. Striaslo ma. Pozrela som sa na mobil, pól ôsmej. Zas záfukalo, po tele sa mi spravili zimomriavky. Na chvíľku som privrela oči a vo hvízdaní vetra som ako keby začula tichý šepot.