Z iného sveta

Kapitola Devätnásta

Padla som na zasnežený chodník. Nevládala som sa zodvihnúť. Kľakla som si a snažila sa postaviť, no nohy ma poriadne nedržali. Kolená ma bolia a ani sa nečudujem. Obe sú rozbité a prúdom mi z nich tečie krv. Postavím sa, ale zatočí ma. Oprem sa o stenu najbližšieho domu. Túto ulicu nepoznám, takže nemôžem byť v Oxforde ani v Edinburghu. Hlava sa mi točí a chlad ma hryzie až do kostí. Tenké šaty so silónkami, niesú vhodné na zimu, ale kto mal vedieť, že to takto skončí.

Vošla som do najbližšieho baru, plného ľudí. Celú ma triaslo a teplo z krbu mi zohrialo skrehnuté ruky. Ľudia sa otáčali. Určite si myslia, že som sa zbláznila. Takéto šaty si v zime a ešte keď sneží oblečie len blázon alebo žena, ktorú muž vyhodí z domu. Idem rovno k baru. Barman je straší pán s deduškovským výzorom. Oči sa mu rozšíria, no nie od radosti. Je prekvapený, možno zhrozený:„Slečna, ste v poriadku?" Som vyplašená, nedokážem zo seba vydať ani slovo. Neodpoviem a to ho znepokojí ešte viac:„Stalo sa vám niečo? Ublížil vám niekto?" Stále žiadna odpoveď. Ľudia sa začali zaujímať ešte viac. „Nevidíš, že je v šoku."niekto sa ozval. „Daj jej niečo horúce napiť! Je úplne zamrznutá!"ďalší sa ozval. Prekvapilo ma, akí sú všetci starostliví. Smrkla som. Barman ma usadil do kresla pri kozube a zakryl dekou. Celá som sa triasla a nedokázala uveriť, že som zas na Zemi. Starý pán mi podal veľký pohár horúceho čaju.

Krčma sa začala vyprázdňovať, ľudia odchádzali a vždy mi venovali sústrastný pohľad. Keď už všetci odišli, starý pán si sadol na stoličku vedľa mňa. Lakťami sa oprel o kolená a zadíval sa na mňa. Skúmal ma, hľadá stopy násilia alebo nehody. „Ako sa voláš, dievča?"snaží sa byť milý a ja otvorím ústa a priškrtene poviem:„Katharine Nikolson..." Prikývne a ešte mi doleje čaj do hrnčeku. „Máš kde ísť Katharine?" starostlivo sa opýta. Ja len pokrčím plecami a otvorím ústa:„A kde vlatsne som?" Hlas sa mi trasie a už len čakám kedy sa rozplačem. „Johnstone."prekvapene odpovedal a ja som si snažila predstaviť, kde to mesto je. Bingo! Niečo si pamätám, Johnstone je blízko Edinburghu. Som blízko domova,stačí jeden telefonát a som v našom historickom dome na predmestí. „Môžem si zavolať?" konečne prvá súvislá veta.„Samozrejme."zajde k baru a podá mi telefón. Starý tlačítkový telefón mi zas pripomenul detstvo a ako som stláčala klávesy, tak mi po lícach tiekli slzy. Otcovo číslo si pamätám, donútil ma ho sa naučiť naspamäť a vlastne som mu za to vďačná. Je noc, možno to nezdvihne a ja tu budem nútená ostať až do rána. Telefón mu zvoní a ja trpezlivo čakám. Hryziem si peru. Po nekonečnom čakaní sa z druhej strany ozve ospalý hlas:„Prosím, Doctor William Nikolson pri telefóne." Oci... Zlomím sa úplne na tisíc kúskov. Nedokážem nič povedať...zas. „Haló?" otec je nervózny a ja sa zlomeným hlasom ozvem „Ocko..." Môj hlas spoznal a počula som ako vydýchne. Teraz si určite pretrel oči. Stále je na druhej strane ticho. „Oci, si tam?" opýtam sa a bojím sa, že zavesí. „Áno, Katie si to ty?"aj jeho hlas je zlomený. „Ty kde si? Si naspäť alebo ako?"je v strese a zmätený. „Som v Johnstone, v..."otočím sa na starého pána. „Queen's head"zašepkal starý pán. „Queen's head."zopakujem a dodám „prišiel by si pre mňa prosím?"

Driemala som v kresle, keď ma niekto jemne chytil za plece a jemne ma potriasol. Do nosa mi udrel známy pánsky parfúm. Pomaly som otvorila oči. Kľačal pred kreslom a sledoval ma. Nezmenil sa vôbec,nepribudla mu ani jedna šedina vo vlasoch, stále upravený a stále tá istá tvár s namyslenými črtami. Objala som ho tak silno, že ho trochu zatackalo do zadu. Až teraz som si uvedomila ako veľmi mi môj otec chýbal. „Tak konečne zas na Zemi."pošepkal mi, keď ma objal. Starý pán na nás užasnute pozeral a ak začul, čo mi otec povedal, určite ničomu nechápal. Otec vytiahol z kabáta peňaženku a podal pánovi peniaze,ten však len pokrútil hlavou:„Treba si pomáhať. Bola to..." No otec mu aj tak skočil do reči s jeho mizerným a egocentrickým úškľabkom:„Ale peniaze sa zídu vždy." Strčil bankovku do vesty starého pána a ten tam len prekvapene stál. Otec vykročil ku dverám a ja za ním, keď som sa zastavila a opýtala:„Ako sa vlatsne voláte?" „Allen."odpovedal a nechápavo sa usmial. „Tak ďakujem, Allen. A dobrú noc." Zvarela som za sebou dvere a nadýchla sa ostrého vzduchu. Otec už sedel v aute. Zas nové... Niektorí ľudia, napríklad môj otec ma neprestanú fascinovať s ich túhou po luxuse a dokonalosti.

Hlavu som si oprela o okno auta a obaja sme mlčali. Ja som bola príliš unavená a otec to chápal. Šoféroval pomaly a jedným očkom ma kontroloval. Oči mi klipkali, no spať budem až vo svoje izbe. Nedalo mu a po niekoľkých minútach sa začal spytovať:„Kat, čo sa tam stalo?" Hlavu som mala odvrátenú, ale aj tak som prevrátila očami:„Nič, asi som sa im tam zunovala." Nechcem mu hovoriť o mojich problémoch a o tom, čo sa mi podarilo. „Zunovala? Ty? Niekomu? Ale netrep."uškrnul sa a preradil rýchlosť. „Áno."odvrkla som a on sa zasmial. „Nie som hlúpy, tak čo sa stalo? Mne sa môžeš zveriť." Pozná ma až príliš dobre, veď som kus neho samého. „Najprv som ukradla hlas a potom hovorila pravdu." jedovato som povedala a v hlave som videla spomienky na Lokiho, pocítila som pocit zrady až to bolelo. „To sa dá niekomu ukradnúť hlas?" usmieval sa. Je spokojný, že som zas doma. „Dá a keď ma nazúriš, tak si to na tebe zas vyskúšam."uškrnula som sa a aj on. Teraz naozaj vidno, že sme rodina. Naš vypočítavý úškrn a ostré črty z nás oboch robia namyslene vyzerajúcich členov rodiny Nikolsonovcov. Nechcem sa baviť o živote v Asgarde. Chcem na to všetko zabudnúť, začať odznova a tak sa snažím to celé zahovoriť:„No a ty sa pochváľ! Čo je nové na pansvetve rodiny Nikolson a čo sa prihodilo doktorovi Williamovi?" Povedala som tónom, akým sa v Asgarde rozprávajú lordi. Prišlo nám obom smiešne. Otec pochopil a aj on spustil:„Tak, moja lady Katharine je zvedavá, čo je našom panstve nové." Chichotala som a cesta v aute už nebola taká ponurá. „Za vašej neprítomnosti bol u nás raz jeden vraj princ. Chcel sa vašej milosti vkradnúť do izby a ukradnúť Pána Hopka... " Vzdychla som. Môj plyšový zajačik ostal v mojej komnate v Asgarde. Smútok som zahnala a skočila mu do reči:„No a môj chrabrý otec doktor William Nikolson ho udrel..." Pozreli sme sa na seba a povedali tie dve slová naraz:„Golfovou palicou." Nadvihol obočie:„Tak ale prišiel v noci." „Typický Loki, na to som si zvykla."začervenala som sa otec si to všimol. Nepovedal nič, ale tak určite vie, že to nebol len kamarát. „No a mám novinku. Do nášho panstva sa prisťahovalo pár nových členov a nevedia na moju lady dočkať. No a ešte jedna vec. Vybavil som ti individuálne štúdium, takže môžeš študovať z domu a tiež aj cestovať. Plus všetkým som povedal, že moja lady bola na výmenom pobyte v Prahe." Prikývla som. Vie, že Prahu zbožňujem a bolo to najlogickejšie riešenie ako vysvetliť moje zmiznutie. Usmiala som sa a viac som sa nechcela rozprávať. Som príliš unavená na ďalší rozhovor, ktorý by aj tak smeroval k citlivej téme.

Auto spomalilo a mne došlo, že vchádzame na náš pozemok. Brána sa otvorila sama. Otec si potrpí na našu bezpečnosť a hlavne aby naša rodina pôsobila nóbl. Otec zaparkoval pred naším domom a otvoril mi dvere. Rodinné sídlo sa dedí celé generácie a teraz sme v ňom my. Bez nás by viktoriánske panstvo chátralo a niekto iný, bez koreňov k nemu by ho odkúpil. Vnútri sa svietilo a mne začalo srdce biť ako o život. Otec mi hodí kľúče od vchodových dverí a ja ich otvorím. Ovalí ma horúčava a vôňa domova. Škorica, staré drevo a horúca čokoláda. Ako vojdem do chodby, vybehne na mňa veľká chlpatá guľka a začne sa mi kožúškom obtierať o nohu. Je to mačka alebo kocúr. Zodvihnem ho na ruky a pritúlim si ho. Otec sa usmeje. „Má meno?"poškrabkám chlpatú guľku za uškom. Otec pokrčí plecami,no za mnou sa ozve typický chrapľavý, Nikolsonovský hlas s prímesou irónie a vysokého ega:„Lord Chlpáčik, tak sa volá tento malý diabol." Otočím sa a skoro sa neudržím na nohách. Vo dverách do knižnice stojí o zárubňu opretý otcov brat, môj strýko Christian Nikolson. Potmehúdsky sa na seba usmejeme. „Vitaj doma, neterka!"silno ma stisne a ja som konečne spokojná.

Otvorila som dvere na mojej starej izbe. Na poličkách knihy a vonné sviečky so svetielkami. Posteľ pod oknom s veľmi veľa vankúšmi a na stene fotky z výletov, zo školy a aj z domu, s kamarátmi, s rodinou. Srdce mi poskočilo, keď som ich všetky videla. Toto mi chýbalo. Dvere do kúpeľne a aj tie, pri ktorých stojím sú pomaľované kvietkami a motýľmi. Ten deň ako sme ich maľovali si pamätám tak živo. Mala som trinásť a bol koniec letných prázdnin. Otec si zobral deň voľna aby mohol byť so mnou. Pri tej spomienke som sa usmiala. Oči mi začali klipkať a zazívam. Otvorím jeden zo šuplíkov, kde by mohlo byť niaké pyžamá. Vytiahnem mäkučké, ružové pyžamo. Rýchlo sa osprchujem a vkĺznem do pyžama a pod perinku. Zaspím skoro ihneď. Žiadne sny a vízie z iných svetov, len ja a radosť z príchodu domov.