Z iného sveta

Kapitola Desiata

Prehodila som si cez plecia čierny plášť s kapucou. Kapucu som si zatiahla do tváre a pozrela sa na hodiny. Mám ešte desať minút. Nervózne som sa zahmýrila, čakanie nebola nikdy moja silná stránka. Striaslo ma a hlava sa mi točila. Presne tento pocit som mávala, kým som čakala na skúšky. Telo mi horí ale pri tom je mi je zima a trasie ma. Žalúdok sa mi točí a aj hlava sním. Dvere sa prudko otvoria a ja potichu zjojknem. Loki si dá z hlavy kapucňu a usmeje sa. Aj on je nervózny aj keď sa to snaží zakryť. Neboj, bude to v poriadku,pomyslela som si a on ma objal a potichu dodal:„Dúfam.“

Zlatý kompas položil na stôl a vrchnú časť otočil. „Na tri, dva, jedna?“ opýtal sa ma, či som pripravená. „Na tri, dva, jedna.“pritakala som a snažila sa neukázať svoj strach.

Spadla som na zem. Loki vedľa mňa elegantne pristál na nohy a podal mi ruku. Hlava sa mi točila ešte viac a keď som sa postavila, tak ma zamotalo. „Už nikdy viac.“zasyčala som. Loki sa len uškrnul, zlatý kompas si strčil do vrecka a prehrabol si vlasy. „Nezistili, že sme opustili palác. Možno to ani nezistia.“zamrmle si popod nos. Obzriem sa okolo seba. Všade samá tma,hustá a čierna ako tuš. Obloha bola bez  hviezd, striaslo ma. Loki zazeral do tmy a niečo zahrešil. Nevedel, kde máme ísť. Odrazu ma niečo napadlo. Možno teraz je čas na to, čo som sa naučila. Zavrela som oči a telom som nechala prúdiť energiu. Zašepkala som jedno slovko. Cítila som silu a teplo rozlievajúce sa mi po tele a smerujúce do mojich prstov. Okolo prstov sa mi omotávali pramienky svetla a formovali sa no malej jasnej guľky. Otvorila som oči. Loki urobil to isté, len jeho svetlo bolo silnejšie. „Nenapadlo ťa to by ťa to bezo mňa?“ drgla som ho do pleca. Začervenal sa. Urobila som dva kroky, no hneď som aj tak zastala a bolo mi jasné, že idem správnym smerom. Pár krokov odomňa bola hlboká priepasť. „Bastard...“ Loki za mnou zahrešil a ja som tušila, že zas vytiahne z vrecka kompas. No on rukou naznačil kruh a niečo potichu povedal. Pred ním sa otvorila teleportačná brána , o ktorej  som už niečo čítala. Podal mi ruku a švihol hlavou k priechodu:„Až po vás, lady.“ Idiot jeden. Urobila som krok do brány a potiahla ho so sebou. Netrvalo to ani pár sekúnd a ocitli sme sa pred vchodom do jaskyne. Vydýchla som a bolo mi jasné, že už sme tam. U Strážcu.

Vošli sme sa do jaskyne. Obzerala som sa okolo seba a srdce mi bilo. Prešli sme niekoľko metrov a v jaskyni začalo pribúdať svetlo a ja som videla okolo seba. Nie je to len obyčajná diera v hore, pomyslela som si a vydýchla. Ako sme šli hlbšie, Strážcov ukrýt bol krajší. Steny jaskyne pokryté rastlinami a kvetmi. Tropické stromy a kríky,na ktorých rastú rôzne ovocia. Jaskyňa sa menila na záhradu. Zem bola porastená mäkkou trávou a kvetmi, ktoré vyzerali ako z drahých kameňov. Strach a nervozita ma opustili skoro hneď,no keď som sa pozrela na Lokiho, tak mi bolo jasné, že radšej by bol v paláci. Chytil ma za ruku a naznačil, že mám na chvíľu zastaviť. „Mala by si vedieť pár vecí...“prehltol na prázdno. Očami som dala na javo nech pokračuje. „Jl svojský...“ „Len ty nie si.“ usmiala som sa. „No a... niak ma veľmi nemá v láske.“doplnil a blúdil pohľadom všade okolo len nie na mňa. „Bol to môj priateľ kedysi alebo... Ja neviem.“ jedovato to vyprskol. Ja som ho objala,postavila sa na špičky a pobozkala ho. „Čo tu chcete a najmä ty, Loki?!“ myklo ma, keď som začula hlas. Strážca. Lokiho meno jedovato zdôraznil. Loki prevrátil očami. „Prišli sme ťa navštíviť, či ešte vôbec žiješ.“ povyšenicky Loki vyprskol a teraz pôsobil ako prvýkrát, keď som ho videla. Odrazu sa pred nami zjavila silueta človeka. Na moje prekvapenie bol mladý. Strážcu som si celý čas predstavovala ako starého chlapa, no bol úplne iný. Nie príliš dlhé hnedé vlasy mu padali do sivých očí. Modrá tunika s kapucou mu zvýrazňovala oči. V ruke zvieral zlatú kopiju, ktorú na nás smeroval. Odhadovala som mu  na dvadsaťpäť rokov. „Tak, čo tu chcete.“zavrčal na nás a ja som chytila Lokiho za ruku aby nič nepovedal, no ten tvrdohlavec nemohol držať jazyk za zubami. „Tak si mi chýbal, môj starý priateľ. Nevedeli sme sa tak dlho, ty...“ Srdce mi bilo ako o závod. „Chcel si povedať bastard?!“ Strážca mu skočil do reči, no Lokki aj tak nemojol byť ticho. „Hm, aj áno.“ Strážca sa pripravil a Lokimu sa okolo prstov zjavil ohnivý plamienok. „Skúsiš to a si mŕtvy.“ varovanie pre Lokiho, ktoré aj tak neposlúchol a uškrnul sa:„A možno to budeš prvý ty.“ Strážca sa zahnal kopijou a ja som odskočila. Loki sa uhol a hodil po ňom ohnivú guľu. Strážca zavrčal a teleportoval sa na pár centimetrov od Lokiho,ktorý po ňom hodil jeho dýku. Strážca ho pritlačil o stenu a Loki sa snažil mu vyšmyknúť, no Strážca ho chytil pod krku a Loki začal kašľať. No však Loki ešte za chrbtom zvieral ešte jednu dýku a ja som ti už nevydržal a sama neviem ako sa to stalo ale okolo mojích rúk som pocítila energiu a nasmerovala ich na nich. Oboch ich hodilo na zem a ja som zasyčala na nich:„Správate sa ako malé deti, tak tu prestaňte s tým!“ Pozerali na mňa prekvapene a ja som v sebe cítila silu, ktorú som už nechcela ďalej potláčať.

„To nemôže byť pravda.“zopakoval ešte raz. Pokrútil hlavou. „No...je. Aj som sa takto cítila.“prišla som na pár krokov od neho a súcitne sa naňho pozrela. „Ale veď dieťa...malo zomrieť s Asou.“ Loki prevrátil očami a prehodil:„Aleas, lenže to dieťa žije a stojí pred tebou.“ Takže Aleas, Strážca má teda meno. Aleas zazrel na Lokiho, ktorý sa opieral o strom. „Až teraz som si všimol, že sa na ňu podobáš. Cítim z teba silu, akú mala ona a  no neviem, či máš dobré srdce ako ona.“otočil sa na mňa. Usmiala som sa naňho a on ďalej pokračoval: „Neznášam Asgarďonov, síce ty si polovičná ale...“odmlčal sa, pozrel na Lokiho, ktorý sa tváril, že ho to nazuajíma. „Pomôžem ti učiť sa mágiu a tiež zistím, čo znamenajú tie sny. No nebor to tak, že je to láskavosť. Robím to len kvôli tvojej matke.“ Prehltla som a aj keď som sa chcela usmiať len som sa chladne zatvárila a ptitakala. „Ak je pravda, čo si hovorila o tých snoch tvoja matka možno...“ Nadvihla som obočie a skočila mu do reči:„Žije?“ „Áno, ale vôbec neviem, či sa ti dá veriť.“ Stisla som pery. „ Prečo by sa mi nedalo veriť?“ zasyčala som a zaťala doňho ostrý ľadový pohľad. Aleas sa pozrel na Lokiho potom na mňa a ja som pochopila. „Myslíš, že som ako on, len preto že s ním spím? Bojíš sa, že by som ti ukradla ten tvoj Alatyr, síce... chcela by som ho vidieť.“sama som sa v tom momente nespoznala aj keď....viem o tom, že som schopná byť taká. Zaskočila som ho. Zaškrípal zubami:„Na to zabudni. Nič dobré si po nej nezdedila, si celá po tom...“ Nedopovedal. Muselo mu veľmi záležať na mojej mame, keď nedokáže dopovedať vetu o nej. „...tvojom otcovi z Midgardu. Tvoj namyslený výzor, tvoje pohŕdave správanie a on...“ mykol hlavou k Lokimu, ten sa len hral so svojou dýku. Usmial sa na nás a potom zas ignoroval. Neušiel mi Aleasov znechutený pohľad tak trochu plný smútku a bolesti. „Už choďte!“ Aleas potichu zašepkal a hneď na to vybral z vrecka zlatý kompas, aký má Loki. Podal mi ho a odvrátil odomňa oči. „Zajtra príď o takom to čase a nemeškaj.“ „Hm...dobre, ďaku... “ Odpovedala som, keď mi však skočil do reči:„A hentoho prosím ťa neber zo sebou.“ Loki sa zasmial: „Aj ja som ťa rád videl, Aleas.“