Z iného sveta

Kapitola Dvadsiata Šiesta

To som v pláne nemala. Určite som nemala v plane sa zamilovať do bláznivého Američana. Celý čas si snažím vsugerovať, že nikoho ako je on nepotrebujem, no čím dlhšie ležím pri ňom a vnímam jeho teplo, tak tým viac neviem ovládať svoje emócie. Sama neviem, čo ďalej. Pritiahne si ma k sebe horúcimi rukami a pobozká ma. Moje pery sú oproti jeho ľadové, no neodradí ho to. „Už by som mala ísť."nahnem sa k nemu a sladko mu pošepkám. „Prosím nie."chytí ma za ruku a ešte slabšie rozospatým hlasom povie. To prosím ma zabolí. Už sa chcem postaviť, no rozmyslím si to a ľahnem si naspäť k nemu. „Presvedčil si ma, Stark." Hlavu si položím na jeho plece. Oči mi už aspoň stýkrát zajdu k jeho hrudi a žiarivo modrej veci v nej. Poznám príbeh tej veci, no aj tak mi nedá sa ho neopýtať:„Koľko rokov ti tá vec zaručí?“ „Neviem. Je to moja záchrana, zároveň aj moja smrť. Zaručí mi to toľko času, koľko potrebujem aby som mohol byť s tebou. " ticho povie a ja zas cítim v sebe chaos a bolesť. Nechcela som, aby som niekomu ďalšiemu pomotala hlavu a hlavne nie zas sebe. „Tony?" chcem sa ho ešte na niečo, ale on mi skočí do reči „Už nie som Stark?" Usmiala som sa a nepovedala nič. „Čo také som urobil že si zaslúžim Tony? To som tak úžasný v posteli?"
„Možno."pošepkám a snažím sa nesmiať. „Ale, no tak. Len možno?" oduto sa naparí a hrá sa na urazeného. „Chcela som sa ťa opýtať, prečo si mi pomohol a čo ti za to dlžím?“ pozriem sa mu do očí a on sa tvári odrazu unavene „Ráno... Teraz  sa mi naozaj nechce rozmýšľať, ale buď si istá, že to bude niečo extra, veď to bola celkom špaciálna službička.“ „Mám sa báť?"vzdychla som, keď ma začal bozkávať po krku a pokračoval nižšie. „Nemyslím."chytil ma za boky. „Takže ty ešte nemáš dosť, Stark." „Zase?" Pritlačila som ho do posteli a začala vášnivo bozkávať. Chce niečo povedať, no nedám mu šancu. Usmejem sa on ma ešte pevnejšie chytí. Nepustí ma, ale ja sa mu len tak ľahko nepodvolím. Teraz to bude pod mojou taktoukou.

Prebudila som sa a hneď som sa načiahla po mobil. Pravdaže, päť zmeškaných telefonátov od otca a niake správy, že kde som a že potom sa mám ozvať. Ako keby som bola stále desaťročné dieťa, ktoré potrebuje nonstop opateru. Písal mi aj Chris, pravdaže hneď musel podpichovať. Všimla som aj jednu správu od Bena:„Tak, ako? Čo Stark?" Zahryzla som si do pery a usmiala. Pozrela som sa vedľa seba. Stark tam spí ako zabitý. Nepovedala by som to, ale keď spí, tak s tými jeho fúzikmi a hniezdom na hlave vyzerá celkom rozkošné. Sama neviem ako ma to napadlo, ale rýchlo si ho odfotím. Pomrví sa a pomaly otvorí oči. „Dobré ráno."zašomre a pozrie sa na mňa. Ja stihnem ešte rýchlo urobiť jednu fotku. „Čo robíš?" chňapne po telefóne, no ja sa stihnem uhnúť. „Vymaž to,vyzerám tam určite hrozne."tie jeho orieškové psie oči na mňa nezaberú. Natiahnem sa po veciach hodených na zemi, aby som sa mohla obliecť a ísť domov. „Tretie kolo ako že nebude?"opýta sa a ešte stále sa na mňa prosebne pozerá. „Nie."poviem, no on sa len tak nedá odbiť „Ale no tak? Prečo nie?" Prevrátim očami a snažím sa vymyslieť rýchlo niakú výhovorku:„Ponáhľam sa." „Ale, veď do tretice všetko dobré."už začína byť otravný, tým jeho spôsobom, ktorý mi tak lezie na nervy. „Zabudni, Stark!" nedám sa. „Nikolson, prečo mi toto robíš? Inak už som vymyslel cenu za pomoc s tvojím ex alebo kto to vôbec bol.“
„Počúvam.“ „Len ak..." „Nie."tresnem ho jemne vankúšom po hlave. „OK. Čo taký predĺžený víkend so mnou v Štátoch?“ Usmeje sa a mrkne. Do Spojených štátov sa mi veľmi neche ísť, najmä pri predstave, že budem obklopená podobne trafenými ako on. Američanov nemám veľmi v láske. Sú podľa mňa divný a zo všetkého sa vždy snažia urobiť trápnu show. Pomohol mi a nebolo to až tak zlé:„Platí, ale termín si vyberám ja."
„Dohoda." Rýchlo sa oblečiem a už smerujem k dverám, keď sa Stark ozve:„A pusa na rozlúčku nebude, Nikolson?" Pošlem mu vzdušný bozk a on sa začervená, zas. „Toto by ti malo stačiť, Stark."zavriem za sebou dvere a nasmerujem si to na recepciu.