Z iného sveta

Kapitola Ôsma

„Nie! Pusť ma!"mykala som sa a kričala na vojakov, ktorí ma ťahali do mojej komnaty. Prehnala som to. No toto si aj tak nezaslužim. Bránila som sa a čo veď nehovoril aj tak nič zmysluplné. „Vraj, čo si čakala od dcéry zradkyne." Thor zahundral a pozrel na mňa s nenávisťou. Loki niečo namietal. No mňa aj tak zaujala Veronie. Moja priateľka nič nespravila, len sa na to celé pozerala, stála pri Thorovi a hladkala ho po ramene. Ako ma vojaci ťahali, stretli sa nám oči. Stihla som jej prečítať myšlienky. Zaslúži si to, už nevie, čo zo sebou. Snaží sa len na seba upútať pozornosť. Hnev vo mne vrel. Snaží sa dostať na stranu Thora a jeho pätolízačov. Po pár minútach mi to už aj tak bolo všetko jedno a prestala som sa brániť. Hrýzla s si do spodnej pery az mi začala tiecť krv. Strčili ma do mojej komnaty a zamkli dvere. Hodila som sa na posteľ a za pár sekúnd zaspala.

Ráno som sa zobudila celá nesvoja. Hladná a nevyspatá. Nervózne som sa posadila a tresla rukou o vankúš. Dva týždeň zavretá vo svojej komnate. Môžem sa tu sama zblázniť a možno...možno to nebude až tak zlé, zhodnotila som, keď som zablúdila očami ku knižnici, plnej kníh.

Celý deň som ležala v posteli s knihami a skúšala rôzne jednoduché kúzla. Až teraz večer som vstala na nohy. Prehodila som si na seba kašmírový župan a vyšla na balkón. Ofúkal ma jemný vetrík. Obloha bola ružová s mráčikmi na nej. Vzduch vôňal po kvetinách. Pripomínalo mi to výlety na vidiek cez leto s otcom. Vtedy som bola maličká, robila som si venčeky z púpavy a hrala sa na princeznú. Tie bezstarostné časy mi tak chýbajú, len ja a otec. Žiadne starosti, nevedela som, čo je smútok a vôbec nie pocit samoty. Smutne som vzdychla. Skolonila som hlavu. Chcela som sa rozplakať ale nedalo sa mi. Už som nemala silu alebo som už nemala, čo plakať. Ktovie keby ma videla mama, či by som spĺňala jej predstavy. Dievča, čo sa nevie ovládať, čo nevie, čo ďalej robiť s jej životom. Dievča, ktoré sa to pred mesiacami pokúsilo celé skončiť. Otočila som sa, že už pôjdem do vnútro ale dostala som pocit, že niekto na mňa čaká. Oprela som sa o zábradlie na balkóne, náhla sa cez a pozrela sa dole. Loki sa na mňa usmial a v zelených očiach sa mu zaiskrilo. „Už som si myslel, že sa vôbec nepozrieš dole a že sa na mňa hneváš.“urobil psie oči a ja som sa neovládla a zasmiala sa. „Prestaň, vyzeráš...“ledva som zo seba vysúkala.  Smial sa aj on, keď sa smeje je úplne iný. Jeho tvrdé črty na tvári sa zmenili. „Čo urobíš?“zasmial sa a ja som pokrčila plecami. „Hodíš po mne knihu?“ Vyprskla som a pritakala. On sa už červenal celý. Zabudla som, že celý deň predtým som sa naňho hnevala. Teraz sme sa sa smiali a obaja červenali. Chcela by som byť pri ňom a nie stáť na balkóne metre od seba. Odrazu zvážnel a zadíval sa na mňa s jeho smaragdovými očami. Niečo sa muselo stať. „Loki?“potichu som sa zašepkala a hlas sa mi triasol. Vedel, že sa bojím. „Nie...nič sa nedeje, len idem na menší výlet.“nadvihla som jedno obočie a pocítila som v sebe zárodky žiarlivosti. Ja tu budem trčať a on si niekde pôjde lietať. Usmial sa, môj žiarlivý pohľad ho neviviedol z miery. „Keby si neukradla Thorovi hlas, tak by som ťa zobral.“horúčava sa mi rozliala po celom tele ako to povedal. Určite si všimol ako sa mi okolo nosa a lícach spravila jemná červeň. „Idem na Midgard...“ A až teraz som pochopila, prečo zvážnel. Takže ide... „Chceš, niečo z tadiaľ doniesť.“ Prikývla som. Vedela som, že ak teraz poviem slovo, tak môj hlas bude zlomený. Ukázala som gesto nech počká a ja som zbehla, do vnútra po papier a pero. Rýchlo som hľadala pri knihovnici pero. Niekde tam som ho videla ráno. Nechcela som aby počul môj zlomený hlas. Našla som papier a aj pero. Rýchlo som tam napísala Oreo, mená sladkostí, značku kozmetiky, tiež názov tampónov, len tak pre istotu. Ako som to písala spomenula som si na svoju izbu v Edinburghu a hlavvne na otca. Na papier som dopísala meno môjho plyšového zajačika, ktorého som dostala od babičky pred tým ako zomrela. Pod to všetkom som napísala William Nikolson. Otcove meno som aspoň desaťkrát podškrtla a pridala niekoľko výkričníkov. Pod meno som napísala adresu nášho bytu a pre istotu aj adresu jeho ambulancie.
Otočila som sa, že idem na balkón podať Lokimu papierik, no keď som sa otočila, tak som zalapala po dychu. Loki stál za mnou a snažil sa tváriť, že sa vôbec nejde každú chvíľu rozosmiať. „Ako?“ cez smiech a prekvapenie som zo seba vyjachtala. „Vieš, hovorí sa tomu teleportácia“ zasmial sa a ja som pokrútila hlavou. Do ruky som strčila papier a pre zmenu som bola ja tá, čo spraví psie oči. Začal si čítať zoznam vecí a po sekunde sa na mňa zmätene zadíval: „Čo je do pekla Oreo a kto je Pán Hopko?“ Pritiahla som si ho k sebe a dala mu jemný bozk na pery a zašepkala, že to zistí.

Pritúlila som sa k nemu. Usmial sa aj keď neodtrhol zrak od knihy. Jedno rukou si ma pritiahol. Zívlo sa mi. Už bolo neskoro. Knihu som položila na nočný stolík a rozpustila si vlasy z copiku. V nočnej košeli som bola celý deň tak som sa prezliekať nemusela. Zamotala som sa do deky až po nos a ešte cez seba prehodila perinu. „Budeš spať u mňa.“mala to byť otázka ale tón hlasu bol úplne iný. Loki sa na mňa pozrel, jeho oči si ma preskenovali. Zahryzol si do pery a usmial sa a podmanivým tónom zašepkal:„Čo mi moja kráľovná rozkáže, to uro...“ Nestihol dopovedať slovo, vášnivo som ho bozkala,jemne som ho uhryzla do spodnej pery. Začal a mu tiecť z pery krv a ja som ho prestala bozkávať. Oblizol si peru a usmial sa. „Prepáč.“dala som mu pusu ešte raz. Lokiho oči boli plné smargdových  iskričiek ma fascinovali a jemne som sa usmiala a on mi jemne zešepkal do ucha:„Nič sa nestalo, Katharine.“ Moje meno z jeho úst znelo inak ako keď ho povie obyčajný smrteľník, veď predsa má teraz aj tak bozkával Boh Faloše. Na nočnom stolíku som nahmatala svoj medailón. Zapla som mu ho okolo krku. Bol prekvapený a nezmohol sa ani na jedno slovo. „Mňa ochraňoval a našiel mi cestu...“zasekla som sa. Je toto môj domov vôbec? „a priniesol ťa domov. Neboj aj mňa privedie na späť a hlavne to, že patrí tebe.“do povedal moju vetu a niečo ešte doplnil. Zhasol svetlo a ja som sa k nemu pritúlila. Hlavu som mala na jeho hrudi a zaspávala som s tepom jeho srdca.

Sedela som na lúke. Obloha nado mnou bola plná hviezd. Nie tých bielich bodiek, čo je vidno zo Zeme. Nie tieto boli iné. Obloha hrala všetkými farbami. Videla som galaxie, planéty a kto vie, čo ešte. Bol tam pri mne aj otec. Sedeli sme spolu po tichu, čo bolo pre nás dvoch nezvyk. Vždy sme sa spolu smiali, nebolo dňa kedy by nemal dobrú náladu. Môj otec je opak svojho výzoru. Vyzerá ako bohatý sobec bez štipky humoru a sebakritiky. Vysoký a chudý. Hnedé vlasy prepletené šedinkami a vždy učesané. Elegantné oblečenie nesmie chýbať ani v mojom sne. Len tak tam sedíme, kým odrazu nezačujeme ten ľadový  ženský hlas. Hlas mojej matky. Neviem, čo rozprávala, lebo ak som ho začula, horúčkovito som so sebou trhla a prebrala sa. Cez telo sa mi prevalil nápor chladu a mňa striaslo. Posadila som sa. Nepríjemný pocit ma nie a nie opustiť. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Loki sa pri mne zamrvil. Chlad a nepríjemný, strašidelný pocit ma začal pomaly opúšťať. Ľahla som si naspäť a zas upadla do ríše snov.

Ak som sa niekedy cítila osamelo, tak nie takto ako teraz. Tak som si priala aby som sa pri ňom ráno zobudil, on sa na mňa usmial a niečo uštipačné povedal na moje vtáčie hniezdo vo vlasoch ale pri mne je len prázdna polka postele. Teda... Nie je až tak prázdna. Na vankúši, kde spal Loki je položený poskladaný papierik s malou krabičkou. Rýchlo som si krabičku zobrala a otvorila ju. Na vankúšiku v nej ležala spona do vlasov zo ružového zlata, vykladaná bledomodrými kamienkami. Tak takéto je mať princa ako milenca, prešlo mi hlavou a ústa sa mi sformovali do úsmevu. Keby bol tu tak sa určite aj on usmeje. Papierik som jemne rozložila a čítala jeho uhľadné písmo:„Prepáč, že som odišiel bez rozlúčky ale keby som sa ešte viac zdržal, tak skončíš bez Orea a toho Pána Hopka (stále neviem, ako sa tak môže volať človek).“ Ako som si to čítala, tak som presne v hlave počula jeho hlas ako by mi to on hovoril. „Budem tu skôr ako stihneš povedať, že ti tak trvalo a hodíš po mne knihu.“ Nad tou knihou som pokrútila hlavou. Toho tvrdohlavca to ešte stále neprešlo. Síce som sa na lístočku zabávala, stále som bola nervózna. Možno to bolo, že som sa oňho bála alebo tým naozaj divný snom, ktorý sa nie a nie odísť z mojej hlavy.