Z iného sveta

Kapitola Deviata

Hodiny ubiehali ako roky. Keď som si myslela, že toto bude fajn, tak som si poriadne namýšľala. Ak nečítam, tak len spím a opačne. Mám všetko, čo potrebujem. Moja komnata je veľká, priestranná, plná kníh, s obrovskou kúpeľňou ale je tu jeden háčik. Je to obyčajná zlatá klietka. Dvere stále zamknuté a keď som našla v knihách jedno kúzlo na odomykanie, aj tak nefungovalo. A čo ma začalo znepokojovať, že ešte mi už druhý deň nedoniesli nič pod zub. Brucho ma už začínalo bolieť a hlava sa mi točila. V ústach sa mi urobila divná chuť a ja som na prázdno prehltla.

Udrela som ešte raz na dvere ale nikto neotvoril ani sa z poza nich neozval hlas. Už bol večer a mňa sa zmocňovala panika. Nikdy predtým som nedržala hladovku alebo ma niekto nenechal hladovať. Viem, že toto nie je hlad aký pociťujú deti v chudobných štátoch,no aj tak. Telo sa mi chvelo a začínala som byť slabá. Možno ma tu chcú vyhladovať a jedlo mi dajú, až keď  napravím svoje chyby. Ľahla som si na posteľ ale predtým som si z knihovnice vyytiahla náhodnú knihu. Hodila som sa medzi vankúše. Rukou som prešla po koženom obale. Otvorila som knihu a ovalila ma vôňa starého pergamenu a prachu. Kniha písaná v starých runách a strany zdobené zlatými ilustráciami. Prvých pár strán bol len úvod do mytológie a tak som ich preskočila. Dúfala som, že natrafím na niakú legendu, o ktorej som ešte nečítala. Zalistovala som až na koniec aby som pohľadala obsah. Z časti som dúfala, že tam niečo nájdem o svojej matiek alebo o Strážcovi. Vo všetkých knihách v mojej komnate, neboli nikde spomenútí alebo strany o Strážcovi boli poničené ba aj vytrhnuté. O matke tam nebolo nič písané. Sklamane som vydýchla. Chcela som ju zatvoriť ale do očí mi udreli strany 368 - 375. Strážca. Trochu som sa usmiala, no nečakala som, že tie strany tam budú. Na moje prekvapenie, tam boli. Oči mu museli žiariť, keď som ich tam zbadala. Esko bolo ozdobené zlatými ornamentmi dokolorizované azúrovo modrou. Strážca. Prešla som po tom slove prstami a jemne zašepkala:„Prečo  nechcú aby som o tebe vedela?“

Bol kedysi Asgarďan, no v niečom bol iným. Veril v rovnosť iných svetov. Veril tomu, že všetky bytosti sú si rovné. Aspoň niekto si to tu myslí. Stačilo mi to, čo som začula od Odina, žalúdok sa mi dvíhal. Ich nenávisť a povýšenošenosť je neskutočná. Nečudujem sa, že  sa Strážca  nestará do ich malicherných problémov, že ho proste nezaujímajú. Je jedným z tých najsilnejších bytostí v Asgarde, cestuje medzi svetmi a zdrojom jeho sily je Alatyr,mocný kameň plný mágie. Strážca dáva naňho pozor v jednej z jaskyní ďaleko od palácu, do ktorých je prístup skoro nemožný. Pre mňa nemožný na sto percent. Dvere neviem ani otvoriť a pre teleportáciu je moja sila a zručnosť v mágii príliš malá a po pravde nulová. A aj keby sa mi z komnaty podarilo niak dostať, cesta do Strážcovej jaskyne by mi trvala neskutočne dlho a veď ani neviem, ktorým smerom by som mala ísť. Cestuje aby sa učil o kultúrach deviatich svetov. V tomto by som si sním určite rozumela. Dočítala som o ňom všetko a posledná veta vo mne niečo zanechala a pohla. A pomôže tým, čo to potrebujú. Vydýchla som. „Tak, kde potom si“pomyslela som si a knihu odložila vedľa seba. Oči som zatvorila a v hlave mi šla do okola veta, pomôže tým, čo to potrebujú. Pomaly som upadala do tvrdého spánku.

Prehadzovala som sa celú noc,nie preto že mi bolo teplo. Po rukách sa mi rozliezal divný chlad. Nie ten, keď máte otvorené okno ale tento bol iný. Ako keby mi ruky celú noc držalo niečo zo záhrobia. Niekoľkokrát som otvorila oči a obzrela sa okolo seba. Vždy, keď som zaspávala ozýval sa mi v hlave matkin hlas. Šepkal niečo, no nič som jej nerozumela. Šepot sa vynáral zo všetkých kútov a pohlcoval ma. Prepadala som sa do temnoty a mala som pocit, že sa v temnote utopím a moje telo pohltí tma.

„Ránko!“otvorila som jedno oko a potom druhé. Viečka som mala ťažké a poriadne som sa nevyspala. Zívla som si a oprela som sa lakťami o vankúše. Síce únavená ale usmiala som sa, však len na chvíľu. V bruchu mi zaškvŕkalo dosť nahlas. Loki to musel počuť. Sadol si ku mne na posteľ. „Doniesli ti včera niečo jesť?“ podráždene sa ma opýtal, pritom si ma k sebe pritiahol a objal ma. Hlavou som pokrútila a jeho tvár potemnela:„Porozprávam sa s Friggou a niečo s ti doniesol“ Pri posteli bola položená obrovská papierová taška. Podal mi ju a ja som skoro vyskočila z kože. Taška plná sladkostí. Milka Oreo čokoláda, Oreo keksíky a omnoho viac čokolád. Na spodu tašky bola nahádzaná luxusná kozmetika. Pokrútila som hlavou:„Prečo toľko toho?“  Loki na mňa len pozrel a zasmial sa: „Všetko mi ťa tam pripomínalo.“  Síce mi doniesol dráhy parfúm, značkovú kozmetiku, na tonu sladkostí, no nedoniesol mi to po, čom som naviac túžila. Po malej spomienke na domov. „Ďakujem, ale asi...“ Pretočil očami a ja som si zahryzla do pery. Mala som byť vďačnejšia. „Deje sa niečo?“ Pokrútila som hlavou a zadívala sa na krabičku parfúmu. On ma jemne chytil za bradu a nadvihol mi hlavu. Pozrela som sa mu do očí. „Nezabudol som.“ Spoza chrbta vytiahol plyšového zajaca. Zvýskla som od radosti a hodila sa mu okolo krku. Do očí mu padli pramienky vlasov a ja som mu ich chcela odhrnúť. Nad pravým obočím mal ranku ako keby ho niekto udrel tupým predmetom. Vydýchla som. Musel ísť do nášho domu a môj otec...vždy bol až príliš ochranársky. „William Nikolson...“zasyčal a ja som sa zasmiala. „Vysvetliť tvojmu otcovi, že niesom zlodej bolo celkom... zaujímavé.“ Pohladkala som ho po čele a dodala:„Kto vie, kedy si ty tam prišiel?“ Neodpovedal a len sa uškrnul. „Takže v noci. Ty si génius!“ Smiala som sa celá červená. „Už viem, po kom tak rada hádžeš po ľuďoch knihy.“ To som sa už nevedela prestať smiať. „Hodil po mne knihu a keď som sa mu snažil vysvetliť, že si ma za ním poslala, tak ma trafil...“ Domyslela som si. Môj otec vášnivý golfista. Viem si predstaviť ako to bolelo a tiež si viem predstaviť ako sa otec musel báť, keď sa tam Loki len tak zjavil. „Vieš, že je to z časti aj tvoja...“ „Ale aj tvoja“ hodil očami pohľad na zajaca. Trochu som sa začervenala a jeho urazený výraz zmäkol. „No zvládol si to.“dala som mu pusu a všimla som si, že sa usmial. „Keď som mu ukázal medailón, tak si už dal dohovoriť. “ Toto som potrebovala počuť. „Ako sa má?“rýchlo som zo seba dostala. „Chýbaš mu, pozdravuje ťa.“ Celé telo ma rozbolelo. Začal mi chýbať ešte viac. „Chcel by aby si ho niekedy prišla pozrieť.“potichu zašepkal a mne sa pred očami vybavili otcove smutné oči.

Odpila som si z vína. Večera na mojom balkóne, ovocný šalát a karamelový puding s čučoriedkami. Jedla som pomaly a každé sústo si vychutnávala. Puding sa mi rozpúšťa na jazyku. „Tvoj otec ma tu chcel asi nechať vyhladovať.“ utrúsila som a Loki si vzdychol. „Prepáč, on je raz taký. Neboj už sa to nezopakuje.“ Keď si tu tak sa nebojím, pomyslela som si a on si to stihol v mojej mysli prečítať. „Neveríš?“ odložil knihu a zagánil. Niekto ho musel rozuríť medzi tým. Už keď prišiel s večerou, tak bol poriadne nazúrený. Pokrútila som hlavou a dotkla sa jeho ruky. „Nechcem sa o tom rozprávať...môj otec...robí to naschval.“ Dobre som vedela, že Odin vždy uprednostňoval vo všetkom Thora ale že by bol... „Áno, vydierať ma.“potichu dodal. „Vidí ma ako obyčajné monštrum, niečo čo môže ukradnúť Thorovi trón, niečo čo je príliš silné.“ hlas mal odrazu zlomený a v očiach som smútok a tuhú byť uznaný a milovaný.
Nevedela som, čo povedať. Síce som empatická ale došli mi slová. Cítila som jeho bolesť, no slová som nenachádzala. Stretli sa nám oči a ja som si spomenula na prázdnotu, matkin hlas a chlad, čo ma v noci oblklopoval. „Niečo ťa trápi?“ hlas už zlomený nemal. Pokrútila som hlavou ale on vedel, že klamem. „Ja... Ja... Stále ju počujem v hlave a nikde...o nej neviem nič nájsť.“habkala som a hlava sa mi točila. Lokiho oči sa  rozšírili a zvážnel ešte viac. „A...a chyba mi Zem, chýba mi otec a potom vždy, keď ju počujem....je...je mi hrozná zima.“nedokázala som povedať ani súvislú vetu. „Chlad?“ hlas sa mu zatriasol, bo prekvapene pokračoval „hlas tvojej matky? To nie je dobré...“ Vyvalila som naňho oči a zalapala po dychu. „Prepáč...ja...ja nechcel som.“ Neviem ale ešte sa do toho všetkého primiešala a zvedavosť a tuhá po odpovediach. On ich mohol vedieť, lepšie povedané on ich musel vedieť. „Ja... Mám otázku.“ Nervózny a bledý nadvihol obočie. „Neviem prečo ale nemá s tým niečo spoločné...“ odpila som si z vína a dopovedla „...možno Strážca?“ Loki zbledol ešte viac a zaťal sánky a pod stolom jednu ruku do pästi. „Dnes spať nepôjdeš. Pôjdeme na menší výlet.“ snažila som sa zatváriť, že ma to prekvapilo. Síce možno niekde v hĺbke som čakala, že to takto skončí.