Z iného sveta

Kapitola Piata

Ranné vstávanie nebolo nikdy mojou silnou stránkou. Vždy si poviem ešte päť alebo desať minút a vždy je z toho minimálne polhodina. No teraz to je iné. Žiadnych päť minút navyše, veď aj tak som spala dlho. Rýchlo som otvorila šatník a vytiahla z nich prvé šaty, ktoré mi padli do oka. Bledo modré s perlami poprišívanými na vrchnej časti a s hlbokým véčkovým výstrihom. Pozrela som sa do zrkadla a pripadala som si o niečo staršie a vyspelejšie. Vlasy som si vyčesala do drdolu a pramienky vlasov som zachytila perlovými sponami. V hlave sa mi vyrojilo veľa predstáv o matke. Čím sa na ňu podobám a čo vlastne som po nej zdedila. Z myšlienok ma vytrhlo zaklopanie. „Ďalej.“povedala som a zastokla som poslednú sponu do drdola. Dvere sa otvorili a ja som sa  nemusela ani otočiť aby som vedela, kto vošiel. „Zase ty...“prehodila som dotknuto. „Áno, zase ja...“dobre som vedela, že tam stojí s prekríženými rukami a večne povyšeneckým pohľadom. „Tak už si hotová?“zamrmla po chvíli. Pozrela som sa ešte raz do zrkadla a otočila naňho. „Môžme ísť, ty...“skoro som sa neovláda. Najradšej by som mu vynadala za všetko a možno hlavne za to, že ma sem priviedol. No nespravila som to a sama ani neviem prečo.

Kráčali sme po chodbe ticho. Cítila som na sebe každý jeho pohľad. Cítila som ako ma sledoval. V žalúdku som mala motýle a on o tom určite vedel a užíval si to. „Kedy sa mi ospravedlníš za tú knihu?“prehodil a ja som zastala. Ja.... Na to nech veľmi rýchlo zabudne. „Tak skoro to nebude alebo možno to nebude nikdy.“odvrkla som a pokračovala. Dobehol ma a zrýchlil tempo. Usmieval sa, no nie ako pred tým. Nie tak zlomyslene. „No to sa ešte uvidí,Katharine. Ale raz to predsa bude.“ Uškrnul sa a ja som tam stála ako obarená. „A poď už, všetci čakajú.“ Pohla som sa, no bolo mi jasné na sto percent, že Boh faloše sa mi už  stihol dostať pod kožu.

„Dnes večer je ples. Boli by sme veľmi radi, keby si prišla.“Frigga sa na mňa pozrela pohľadom, ktorý ma neprosil ale nakazoval mi to. „Budem rada ale niak mi ušlo ku akej príležitosti je.“kľudne som odvetila a odpila si z ovocnej šťavy. Frigga a Odin sa pozreli na Thora. Všimla som si ako Loki odvrátil od nich pohľad a pozrel sa do svojho taniera. „Dnes je deň Thorového mena.“ Skoro mi zabehlo, ples na meniny...Loki si to všimol a nadvihol jedno obočie a zachechtal sa. „Veronie...“odrazu sa ozval aj Thor a všetci naňho upriamili pohľady. Veronie očervenela a venovala mu krátky pohľad a rýchlo sa pozrela na mňa,že či viem o čo sa jedná. „chcel by som ťa pozvať na ples.“ Veronie teraz zbledla. Vedela, že jej neostáva nič iné ako prijať a tak len zdvorilo pritakala a usmiala sa. „Braček a ty pôjdeš s kým?“ Thor sa otočil na Lokiho a ten sa v tom momente chcel prepadnúť pod zem. Neodpovedal. Vedela som, že jeho to zrejme ani nezaujíma, no všimla som si ako sa Odin naňho pozrel. Pohľad plný hnevu a nechuti. „Nechaj ho tak, Thor. On tam ani nemá, čo robiť, po tom čo spravil...“ Nadvihla som oči od taniera. Loki hľadel do zeme celý bledý a zaťal sánky. Frigga naňho chvíľu zazerala tiež a mne ho v tom momente prišlo ľúto. Zaťala som pod stolom päste a stiahlo mi žalúdok ale aj tak som sa ozvala:„Pozval ma, dnes ráno ako sme sem išli.“ Upreli na pohľady a čo má prekvapilo, ja som sa ani nezačervenala a ani neuhla očami. „Je tak, Loki?“pozrela som sa naňho a usmiala sa. „Áno je, Katharine. Už sa neviem dočkať.“uprel na mňa jeho zelené oči a ja som vedela, že to nebol dobrý nápad a ešte si to so mnou vybaví.

Prechádzala som po obrej knižnici. Dotýkala sa chrbtov kníh a užívala si hlboké ticho. Knižnica sa stala mojím útočiskom na pár hodín. Nikoho nikde, len ja, prach a knihy. Sadla som si na parapet okna a zobrala knihu z jednej z políc. História mágie. Kniha písaná v runách s koženým obalom, do ktorého bol vyrezaný strom a v jeho korune boli vložené biele kamene. Začala som čítať. Runy som rozumela ľahko ako keby som ich poznala od detstva. Sústredila som a svet okolo seba som vypustila. Nič iné len runy a ja. Urobila som jemný pohyb prstami na ruke a okolo nich sa mi preplietla bledá pulzujúca hmota. Bolo to niečo ako prameň ľadovo bieleho svetla. Jednou rukou som položila knihu na parapet vedľa mňa. Keď som mala ruku voľnú, zachytila som hmotu aj druhou a objem toho sa o trošku zväčšil. O pár sekúnd sa guľka svetla znášala medzi mojimi rukami a ja som ju tvarovala. Netuším ako som to spravila, no cítila som v sebe ako vo mne kúsok po kúsku narastá energia. Guľku som tvarovala do ruže a pri tom všetkom som v hlave počula jeden hlas. Nebola som si istá, že či je to jej hlas, no srdce mi vravelo, že patrí mojej matke. Z toho všetkého ma vytrhol hlas, ktorý bol zlomený. Loki...„Prečo si to urobila?“ Naňho som skoro zabudla. Vydýchla som. Ruža a všetko sa vytratilo. „Tak prečo ?“povedal a zadíval sa na mňa. Mykla som plecom a pozrela som sa mu do očí. Postavila som a podišla k nemu. Stále som sa mu pozerala do očí. „Hovorí sa tomu ľútosť ale to ty nemôžeš poznať.“odvrkla som a prešla okolo neho. Chytil ma za zápästie a pritiahol si ma k sebe. „Dobre viem, čo to znamená, tak ma nepoučuj...“ Srdce sa mi rozbúšilo a oblial ma pot. Mykla som sa, no chytil ma pevnejšie a pritiahol si ma na pár centimetrov. „Pusti ma.“ Usmial sa a ja som sa na celom tele roztriasla. „A je ešte aj bojazlivá. Ideš plakať, Katharine.“ Oči ma pálili. „Prepáč, že mi ťa...bolo... ľúto“ koktala som „Ja...“ Jeho pohľad na moment zmäkol ale len pár sekúnd. „Ahm...ale aj tak ďakujem.“odvrátil oči a pustil ma. „Síce si si poštvala proti sebe môjho...“zasekol sa v polke vety, no hneď ju dopovedal „otca, ty hlúpučká.“ Prekvapil ma, odrazu bol iný ale aj ja. Oči som si pretrela rukou a prebodla ho ľadovým pohľadom. Vnútri som mala chuť kričať a plakať. „Už sa stalo.“ potichu som prehovorila ľadovým hlasom. Loki len pokrútil hlavou a aj on chvíľkovú jemnosť skryl za chlad. „Už je veľa hodín. Možno o tom nevieš ale bola si tu celú večnosť. Choď sa pripraviť. Prídem pre teba ak chceš “  Pritakala som hlavou ako súhlas ale hneď na to zatočila hlavou, že nech nechodí.

Vbehla som do komnaty celá červená. Vrelo to vo mne. Zas som k sebe pociťovala odpor. Neznášam, keď neviem ovládať city, keď myslím len srdcom, keď neviem potlačiť svoje city a začnú ma ovládať. Sadla som si pred zrkadlo a zadíval sa na svoj odraz. Odrazu som v sebe pocítila  príval energie a aj nenávisti no a behom sekundy veľké zrkadlo predomnou prasklo. Odskočila som od neho, črepy boli všade a ja som pocítila vnútornú úľavu. Zavrela som oči a nadýchla sa. Stále vo mne pulzovala energia. Zobrala som si do ruky jeden z črepov a začala sa sním hrať. Došlo mi, že dňami, čo som tu sa stávam silnejšia a Anglicko mi už nechýba. Možno naozaj som viac doma tu ako na Zemi.

Neviem ako dlho som tam len tak sedela ale cez okno som si všimla že sa začalo stmievať. Nechcelo sa mi tam vôbec ísť, no už sa stalo. Dvere šatníku som otvorila a do očí mi udreli šaty, ktoré tam určite neboli. Vybrala som ich a zalapala po dychu. Dlhé čierne šaty s čipkou. Vedela som od koho sú a vedela som, že si ich dnes večer musím obliecť. Obliekla som si ich. Šaty mi formovali postavu. Obtiahnutý pás a hlboký výstrih. Obrovská sukňa z vrstiev jemných látok povyšívaná čiernymi kryštálmi. Rozpustila som si vlasy, ktoré sa mi zvlnili a padali mi pod plecia. Prečesala som si ich kefou. Zo šperkovnice som vytiahla čelenku tiež s čiernymi kryštálmi. Vložila som si ju do vlasov. Pozrela som sa do druhého zrkadla a skoro som sa ani nespoznala. Vyzerala som omnoho zmyselnejšie ako doteraz. V odraze som si všimla na nočnom stolíku malú smaragdovú krabičku. Krabičku som zobrala do ruky a otvorila ju. Bola v nej strieborná retiazka s príveskom z čierneho ónyxu a so smaragdami. Pripla som si ju okolo krku. Naniesla som na oči tmavý lesklý tieň a na ústa matný rúž. Bola som pripravená a niekde v kútiku seba som cítila, že dostanem, čo chcem alebo lepšie povedané niekoho koho chcem.