Z iného sveta

Kapitola Štrnásta

Konečne som sa dokázala pohnúť. Hlava ma neznesiteľné bolí a keď čo i len pohnem prstom telom mi prejde obria vlna bolesti. Pomaly otvorím oči a snažím sa posadiť,no ako keby som mala telo z kameňa. Po niekoľkých minútach som si konečne sadla. Rukou som si pošúchala zátylok a sykla som od tupej bolesti. Mala som na sebe svoje čierne nohavice a bielu košeľu. Všimla som si, že vrch košele je celý od krvi. Rukou som si prešla po zátylku a smerovala hore vyšie. Vo vlasoch som si nahmatala malú ranku,ktorá bolela ešte viac ako celé moje telo. Chcela som sa postaviť,no zamotalo ma a posadilo ma zas na zem. „Toto by som neskúšal a nemala si skúšať ani to pred tým.“prehodil Aleas, keď vyšiel spoza rohu. Rozúrene som sa oprela o stenu a rozhodila rukami. Nemá chuť sa obhajovať. Viem, že som sa nemala chytať toho kameňa ale niečo ma k nemu priťahovalo a to niečo možno pomôže zistiť pravdu o matke. „Spala si jeden celý deň.“stroho ma informoval a ja som sa zas pokúsila postaviť. Z tohto bude ešte problém. Na celý deň som sa vyparila z paláca. „Musím ísť naspäť!“ vyhabkala som pridržiavajúc sa steny a snažiaca sa postaviť. „Musíš ešte oddychovať! Niesi dosť silná.“ Hlavne sa musím dostať naspäť do palácu. V kostiach cítim, že sa niečo deje, že niečo nieje tak ako by malo byť. „A určite by sme sa mali porozprávať.“sadol si ku mne na zem. Vyčaroval hrnček, zrejme s čajom a podal mi ho. To niečo v hrnček voňalo celkom príjemne. „Sám neviem,prečo ťa Alatyr pustil tak blízko k sebe,no zrejme ti chcel niečo dôležité ukázať.“nadvihol obočie a ja som len pokrčila plecami. Odpila som si z čaju. Z príkro sladkej chuti ma naplo. „Vypi to celé, budeš sa cítiť lepšie!“rozkázal a mne sa žalúdok stiahol ešte viac. „Čo si videla?“ je zvedavý viac ako predtým, no ani sa nečudujem. Odpila som si a zhlboka nádychla. Pevnejšie som chytila hrnček a pozrela sa mu rovno do sivých očí:„Videla som ju zas .“ Očné zreničky sa mu rozšírili. „No teraz som ju videla niekde inde, nie v chlade. Všade tam bola láva a ja som tú horúčavu cítila až na svojom tele.“ stiahnutým hlasom som pokračovala a v jeho tvári sa zráčil strach. „Niečo mi vravela ale ja som jej nič nerozumela a musí tam...trpieť.“ posledné slovo som ledva povedala. Chytila som za ruku a pocítil obrovskú bolesť a tiež strach. „Možno viem, kde je ale neviem ako jej pomôcť. To miesto, kde sa možno nachádza je jeden z deviatich svetov, Hellheim. Je to ohnivý svet, kde žijú rôzne netvory.“hlas sa mu slovo po slove láme a ja vôbec neviem, čo mám robiť. Šálku s čajom som položila vedľa seba a zbrklo som ho objala a zašepkala:„Vymyslíme to, neboj sa. My ju zachránime a všetko bude omnoho lepšie.“ Objal ma naspäť a až teraz som skutočne cítila ako mu veľmi chýba a tiež, že bola preňho niečo viac, niekto koho miloval. Zabolelo ma to. Matku nepoznám, no je mi ľúto, že vtedy si vybrala môjho otca a nie Aleasa. No keby sa tak stalo, ja by som tu nebola. „Ako vieš, že som ju miloval?!“odtiahol sa odo mňa a zazrel na mňa, v jeho očiach bolo vidno zlosť. „Lásku k niekomu len tak ľahko neskryješ, aj keď sa môžeš snažiť.“potichu som povedala a spomenula si na Lokiho ale aj na Bena. Neodpovedal, len sa pozrel na mňa a potom uhol pohľadom. Mala som na mysli ešte jednu otázku ale váham. Nechcem mu spôsobovať ďalšiu bolesť, no on odrazu zavrčal:„Už sa konečne opýtaš, dopiješ ten a pôjdeš?“ „Čo som po nej zdedila, čo presne?!“neovládla som sa a vyprskla som. Stisol pery, zamyslel sa a až po chvíli povedal:„Zdedila si po nej obrovskú moc, no hlavne si po nej zdedila tú temnú silu,ktorú ona potláčala celý čas. Každú chvíľu si silnejšia a možno budeš tak silná a silnejšia ako tvoja mama. Lenže ako bude rásť tvoja sila, tak bude v tebe rásť aj tá temná časť a ano čudovala si sa, prečo si tak silná, keď sa hneváš alebo si rozrušená. Odpoveďou je tá temná sila. Môžeš ju kontrolovať ale neodporúčam ti ju potláčať. Mohla by ťa zničiť.“

Teleportovala som sa do svoje izby. V Asgarde bola noc. Mesiac a žiariace hviezdy mi trochu osvetľovali komnatu. Žalúdok mám stiahnutý a trasiem sa. Toto nedopadne dobre. Ak sa Veronie sťažovala už určite ma hľadali a ďalšiemu trestu sa na sto percent len tak ľahko nevyhnem. Čižmy som si vyzula a šmarila  ich do šatníku. Zamierila som do kúpeľne  urobiť si horúci kúpeľ. Napustila som si mramorovú vaňu horúcou vodou a vysypala soľ do kúpeľa. Veci som hodila na podlahu a ponorila sa celá do vody a peny. Kúpeľ vôňal po bylinkách. Ponorila som si aj hlavu a pod vodou zadržala dych a tiež aj zavrela oči. Po pár sekundách som sa vynorila. Oči ma neštípali ale keď som ich otvorila do očí mi udreli veľké modriny po tele. Cez ten tréning som schytala celkom pár silných úderov ale takéto modriny som z nich nečakala. Vo vani som ostala poriadne dlho. Nechcelo sa mi z teplej vody víjsť. Už dávno som sa necítila tak pohodlne, no voda začala chladnúť a mne sa po tele začali robiť zimomriavky. Vyliezla som z vody a zabalila sa do teplého županu. Vlasy som si trošku presušila uterákom, pozbierala som si veci zo zeme a zamierila k svoje posteli. No v dverách som sa zasekla. Stál tam s prekríženými rukami a celý bledý.

„Kde do pekla si bola?!“chytil ma pevne za ruku až to zabolelo. Chcela som sa mu vytrhnúť ale stisol mi ju silnejšie a ja som vyhŕkla. „Tak kde teda!“ Takto nazúreného som ho ešte nevidela a tak som pomaly vyhabkala:„Ty vieš, kde som bola, tak sa prosím nepýtaj.“ Zvesila som hlavu a začala som sa po celom tele triasť. „Zas uňho. Teraz sa začali pýtať. Mal som problém to celé obkecať.“zvyšoval hlas„Čo si tam tak dlho robila?!“ Bojím sa povedať aj jedno slovo, no aj tak otvorím ústa:„Možno som zistila, kde je matka.“ Nadvihol obočie a pustil mi ruku. „Ďalej!“ zasyčal a prkrížil ruky. „A stala sa mi menšia nehoda a odpadla som.“ Zamračil sa ešte viac a zavrčal na mňa:„Máš si dávať pozor a prosím ťa začni sa správať, tak aby ťa zas nezavreli alebo nevyhnali.“ Zahryznúť do jazyka som si nezahryzla:„Prečo sa tak o mňa bojíš?! Viem sa brániť sama!“ Hnev v oboch nás prekypel a on na mňa zvrieskol:„Lebo ťa milujem a zaručil som sa za teba!“ Pokrútila som hlavou. Tie slová ma bodali do srdca a v tejto situácii by som ich najradšej nepočula. „Tak si sa nemal do mňa zamilovať a ani zaručiť.“vybuchla som a očami po ňom metala blesky. Priala som si aby pri mne nebol a aby som sa doňho nikdy nezamilovala. „Stalo sa.“ odvrkol a zas si ma k sebe pritiahol. Mykla som hlavou, no on ma chytil za bradu. „Si tak panovačná, tvrdohlavá a egoistická, ale ja ťa cez to všetko milujem. Raz mi niekto povedal, že čo sa má stať, tak sa stane a my dvaja sme si zrejme súdení.“ Potlačila som slzy a len prevrátila očami. Prstami som žmolila rukáv županu. „A ty sa potrebuješ na takého stále hrať a možno si naozaj taký.“ani som mu to nechcela povedať ale stalo sa. V jeho očiach sa objavil hnev a smútok zároveň: „Ak si to myslíš!“pritisol si ma k sebe, jemne ma chytil za hrdlo a druhou rukou okolo pásu. Jeho nazúrené črty zmäkli a ja som sa trochu usmiala:„A aby som nezabudla si ten najnáladovejší princ v celom vesmíre.“ Zdvihol ma na ruky aj keď som sa trochu bránila. „A preto sa zrejme k sebe aj hodíme.“pošepkal mi a ja som sa zas usmiala a ruky mu prehodila okolo krku. „Ako si si tak istý?“on ma hodil v tom momente na posteľ a ja som sa začala cítiť úplne bezmocná. Vyzliekol mi župan a zarazil sa, keď videl moje modriny. „Tak toto oľutuje. “zašepkal a začal ma bozkávať. Rukou mi zablúdil do vlasov a nechtiac sa dotkol ranky. Od bolesti som ho odstrčila a on dotknuto zamračil:„Niečo je zle?“ Pokrútila som hlavou a zároveň aj pritakala. „Budem to brať ako nie.“ Začal ma ešte vášnivejšie bozkávať a ja som mu pomocou kúzla rozopla koženú vestu a košeľu pod ňou. Až teraz som si všimla, že síce je chudý jeho telo je vypracované. Rukou som mu prešla po krku, na ktorom mal celkom dosť viditeľnú tepnu. Bozkala som ho na krk a spravila mu cucflek. Prestal byť nežný a ja som mu od nepredpokladanej bolesti zaryla nechty do pleca a tlmene vzdychla. Celé telo má bolelo a keď som sa mu to snažila naznačiť, jemu to bolo po pravde jedno.

Dúfala som, že keď sa ráno prebudímn, bude spať pri mne a ja sa mu budem môcť hrať s vlasmi. No keď otvorím oči, posteľ je prázdna a ja sa nemám ku komu pritúliť. Z očí mi začnú tiecť slzy a zaborím sa tvárou do vankúša. Potlačím bolestivé vzdychnutie a oči mi zas zaklipkajú. Po niekoľkých minútach zaspím určite ešte na pár hodín.

Celá spotené a vystrášená som rýchlo otvorila oči. Do komnaty mi slnko svietilo a už určite je obed. Snažila som ssi rozpamätať, čo sa mi snívalo, no je to takmer nemožné. Určite to bolo niečo s matkou, no mojimi snami si byť istá nikdy nemôžem. Otočím sa na druhý bok a na vankúši vedľa nájdem papierik s úhľadným písmom:
„Prepáč, mal som byť citlivejší a prepáč za ráno, mám celý deň povinnosti. Dnes večer je Veronin ples, takže o ôsmej buď nachystaná.“ Na ten ples som skoro zabudla. Vynorila sa mi tona spomienok na Veronine narodeniny minulý rok. Upiekla som jej čokoládovú tortu a deň potom som ju zobrala na výlet do Londýna a nákupy, kde som jej kúpila celkom drahé hodinky. Tie dva dni si pamätám tak živo a teraz to bolí ako nikdy predtým.