Z iného sveta

Kapitola Dvadsiata prvá

„Gratulujem k víťazstvu."prekrížila som si ruky na prsiach a oprela sa o rám stola. „Hral si famózne."snažím sa byť naňho milá, no on si ma stále nevraživo obzerá. „Prečo si mi neodpisovala a nezdvíhla ani jeden telefonát?"rovno sa ma opýtal. Hlavu mal prekvapivo chladnú, no to sa môže do sekundy zmeniť. Nemôžem mu povedať pravdu, veď potom by si myslel, že som sa zbláznila alebo že si vymýšľam. „Výmenný pobyt..." rozhodla som sa použiť otcovu lož,no on už o nej určite počul. „Áno, viem. Výmenný pobyt v Prahe."skočil mi do reči. „To v Prahe nemajú WiFi alebo signál?"pokračoval, skôr ako som niečo stihla povedať. „Jediný zdroj informácií o tebe boli klebety na škole a tie som ignoroval. Išiel som sa opýtať tvojho otca, kde si..." On sa o mňa bál, zaujímal sa o mňa. „Ben, je mi to ľúto..."natiahla som k nemu ruku. „Ale už som zas tu..." Rýchlo som si prečítala myšlienky. Je tak zmätený,že choas ho ničí. „No koľko?" Pozrela som sa mu do očí a cítila som bolesť. Ako som tu nebola, musela sa udiať až príliš veľa vecí. „Na dlho..." Oči sa mu rozjasnili a hneď sa jeho nálada diametrálne zmenila. Usmial sa prirodzene. „Tak to mi povieš potom o Prahe."nadhodil. „Určite. Stačí zavolať."uvedomila som si, akú blbosť som povedala po mesačnom nedvíhaní. Uškrnul sa a zároveň zamračil:„Bol by som spokojnejší, keby sme sa stretli." A už je to tu. Jeho flirtovanie, na ktoré sa nedám druhý raz uloviť. „Tak dobre, ale o nič sa nebudeš pokúšať. Platí?"usmiala som a prstom mu prešla po pleci. Pár hier neuškodí, veď asi len to som sa v Asgarde naučila. „Platí. Mam ešte jednu otázku, Kat." Kývla som hlavou a začala sa zberať na odchod. „Máš niekoho?" Uškrnula som sa. Presne toto som od neho čakala. No vrátiť sa k nemu neplánujem. „Nie." ako som otvárala dvere, všimla som is, ako sa mu zaleskli oči. Ben len sa tak neteš. Odporúčam ti na mňa, čo najrýchlejšie zabudnúť,pomyslela som si a sama pre seba sa usmiala.

Sledovala som ich,každý jeden pohyb. Sedím oproti otcovi a ten sa snaží tváriť, že rozhovor v aute sa nestal. Ako inak... Typické pre nich dvoch. Jedli sme sushi už dobrú hodinu a nikto z nás nepovedal ani slovo. Chris sa pozeral po Japonke, ktorá nás obsluhovala a je mi jasné, že aj on ju zaujal. Ja ho dračí temperament, ktorý dáva najavo na oblečení, z neho len tak vyžaruje. Rýchle a samoľúbe gestá z neho aj teraz robia kráľa ženských sŕdc. Otec tam len znudene sedí a premýšľa ako by sa mi to všetko pokúsil vysvetliť. Až teraz som si všimla, že je omnoho krajší ako jeho mladší brat Chris, no sála z neho určitá nevraživosť, prefíkanosť a chlad. Odkašľala som si a na oboch zagánila. Dosť otrepané gesto, ale na nich zafungovalo. „Tak sa teda porozprávame alebo tu budeme len tak sedieť!"ľadovo som povedala a v prstoch sa hrala s paličkou na jedenie. Pozreli sa na seba. Obaja majú stiahnutý žalúdok a Christian vyzerá ako keby sa každú chvíľu išiel pozvracať. „Je to komplikované..." otec začal a tušila som, že tou vetou ma chce odradiť. „Máme času dosť a chcem vedieť každý jeden detail." zas môj ľadový hlas a jemné pousmiatie.

„Pamätáš si na tu zakázku spred dvoch rokov?"otec začal a ja som prižmúrila oči. Snažím sa rozpamätať, no zakáziek za posledných pár rokov bolo až príliš veľa. „Ktorú presne myslíš?"opýtala som sa ho a odpila si z vína. „Nové stroje na moju kliniku, ktoré boli vyvíjané s pomocou Stark Industries."otec ticho povedal a v očiach mu blčali plamene. Tak na túto zákazku alebo lepšie povedané kauzu si spomínam veľmi dobre. Noviny a internet boli plné otca a jeho kliniky. Veď preto sa stal jedným z najžiadanejších neurochirurgov, ale aj terčom kritiky a odsudzovania. Otec sa nadýchol a pokračoval:„Tak trošku sme na tom všetci zarobili..." Chris mu skočil do reči:„Will... Tak trošku? Kat, tá suma, ktorú sme zarobili je príliš veľké číslo, aby to nebolo podozrivé." Pozreli sa na seba a otec zas hovoril:„Je do toho zapletených príliš veľa vplyvných ľudí a Chris to celé pomáhal zamiesť pod koberec..." „Aké mená?"prebodla som ho pohľadom. „To nie je podstatné."chce zahovoriť Chris, no ja ich obom panovačným pohľadom prišpendlím ku stoličkám. „Anthony..." otec nemusel ani dohovoriť a uz by bolo jasné, kam tým smeruje. Toto nieje dobré. Ak je do toho zapletený Stark, tak sa musí jednať o astronomickú sumu. Hlava sa mi zatočila. O Starkovi som počula naozaj všeličo. Génius, miliardár, playboy, filantrop ale aj podvodník, sukničkár a egoista. „Banky sú aj teraz dosť kontrolované a tak by bolo riziko preniesť všetky peniaze na jedno konto. Náš podiel sme si rozdelili, tak aby to bolo nenápadné a veľkú časť sme preniesli tebe na účet a povedali sme, že je to dedičstvo po babičke." otec si zahryzol do pery. KLAMÁRI. Klamať v mene mŕtveho je tá najväčšia špinavosť, akú mohli urobiť. „Pokrčuj."priškrtene som zavrčala a mám, čo robiť aby som sa ovládla. „Za zvyšok paňazí, ktoré sme ďalej neinsvetsovali alebo neodložili, sme sa rozhodli alebo ja som sa rozhodol, že si postavím hotel. Hotel už stojí a keby sa niečo dosralo, tak bude tvoj. Pred pár dňami sa nám podarilo vybaviť v banke partnerstvo s vysoko postaveným bankárom Thomasom Highlove a už by to malo ľahko prebiehať. "Chris sklopil zrak do taniera a taktiež aj otec. Vo mne sa niečo zmenilo, niečo zlomilo. Už chápem otcov stres a strach a chcem im pomôcť niesť to bremeno,nech z toho máme naozaj rodinný biznis. Nádych a výdych:„Chem vám s tým pomôcť, chcem byť časť toho všetkého a je mu jedno, čo ma to môže stáť."

Keby bola teraz pri mne Veronie určite som jej všetko vyrozprávala. O tom ako som padla do snehu len v tenkých šatoch a vbehla do prvej krčmy, kde sa na mňa všetci pozerali ako na blázna. O tom, že s nami býva môj strýko Christian, ktorý mi každý deň robí spoločnosť a učí ma ako hrať hry v biznis živote. Veronie by mi asi jednu vrazila, keby som jej povedala, že som tak trochu namotávala Bena. Nevynechala by ani jeden fakt a ani to, že konečne mám aj domáceho maznáčika Lorda Chlpáčika. Kocúrik sa pohmýril vedľa, ako keby cítil, že o ňom premýšľam. Pozerám si fotky v telefóne. Hlavne tie, na ktorých je Veronie. Potlačím vzlyk, keď narazím na jednu, kde spolu sedíme na brehu jazera a zapadá slnko. Boli sme spolu na výlete v Taliansku. Bol to deň jej menín a ja som jej tam dala zbierku básní od jej obľúbeného autora. Dante Alighieri. Skoro omdlela, stisla ma tak pevne, že som sa nemohla nadýchnuť. Veronie keby si vedela, ako veľmi mi chýbaš. Prosím, prepáč za všetko.

POV Veronie.
Vidím len tmu a poriadne necítim, čo sa deje s mojím teľom. Chcela by som kričať, no ústa nedokážem ani otvoriť. Počujem okolo seba hlasy, ale vždy len na chvíľu a potom je okolo mňa len tma a ticho. Počujem hlas Thora, Friggy, Aleasa, občas Odina, hlasy služobníkov a mastičkárov, no nikdy nie hlas Kat. Niečo sa muselo stať, niečo zlé, niečo na čo si nespomínam. No teraz cítim niaké teplo. Nie také obyčajné, teplo na duši, také ako keby niekto na mňa myslel a chcel sa ku za všetko ospravedlniť. Keby som sa vedela pohnúť, určite sa usmievam. Cítim, že ten niekto je odo mňa veľmi ďaleko a ani neviem, prečo no je mi jasné, že ten niekto bude Kat. Cítim jej energiu, ktorá mi pomáha a dáva silu bojovať. Odrazu sa cítim lepšie a silnejšie a cítim svoje telom. Dokážem sa jemne pohnúť. V jednom momente otvorím oči a oslepí ma prudké svetlo. Nadýchnem sa a pretriem si. Každý pohyb je pre mňa zložitý, keďže moje telo bolo stuhnuté niekoľko dní. No som konečne tu a za to môžem vdačiť len jednej osobe. Ďakujem Katharine Nikolson.