Z iného sveta

Kapitola Jedenásta

Výdychla som. Z kníh som sa toho dosť naučila ale tieto hodiny sú iné, úplne iné. Už týždeň som poriadne nespala. Každú noc som vykĺzla z paláca a cestovala niekde nakoniec sveta. Zazívala som a on si to hneď všimol. „Využi svoju vnútornú energiu! Sústreď sa!" Hlavou som pokrútila a zagánila naňho. Moje schopnosti sa zlepšili, no únava bola silnejšia. Hlavou mi šlo to, čo mi vravel cez prvú hodinu :„Tá energia, ktorá sa ti ovíja okolo prstov je v každom z nás, v každej živej bytosti a v každom smrteľníkovi. No nie každí je tak silný aby ju ovládal. Tak, ako je Alatyr dokonalo vyrovnaný, musíš byť aj ty, inak budeš úplne ako asgarďania a tých v budúcnosti nečaká nič dobré." V rukách sa mi za zlomok sekundy zjavil temný oheň. Prstami som ho formovala do dokonalej gule. Prvýkrát ma ruky pálili a nevedela som do nich nič chytiť. Guľu som vyhodila do vzduchu a keď padala udrele som do nej. Rozpadla sa do čiernych lupienkov a tie padali na zem, keď dopadli na zem premenili sa na malé kvapky vody. Aleas kývol hlavou. „Zlepšila si." Nadvihla som obočie na znak vďaky. Hodil po mne jablko, ktoré odtrhol zo stromu. Z chute som si z neho odhryzla. Za ten týždeň sme si na seba zvykli. Síce som mu určite ešte liezla na nervy, tiež nevedel prehryznúť moju podobu na otca a môj vzťah s Bohom faloše, no aj cez to všetko sme sa vedeli dobre porozprávať. „Hm... Ako dlho si tu vlastne zavretý?" spýtala som sa ho, keď som dožula jablko. Prevrátil očami, ofina mu padla do sivých očí. Vydýchol:„Nie som tu zavretý, Alatyr si ma vybral..." „Dobre, dobre... Ale koľko si tu?"skočila som mu do reči a on ma preklial pohľadom. „Asi, asi päťdesiat rokov." Zatočila sa mi hlava. Tak toto by som nepovedal. Ja som zavretá v komnate týždeň a pol a idem sa zblázniť a on je s kameňom v jaskyni na konci sveta zavretý päťdesiat rokov. Nemusela som mu nič povedať. Zasmial sa. Úsmev na jeho stále vážnej tvárí je niečo ako malý zázrak. „Pristane ti to."po pár sekundách som mu povedala a rýchlo dodala„Mal by si sa smiať viac." Dosmiali sme sa po chvíli a uz hrozilo, že zas budem musieť trénovať. Nechcelo sa mi už, na dnes stačilo a tak som si ešte rýchlo vymyslela niakú otázku. „Aleas, tú dobu čo si tu rozprával si sa s niekým?" odmlčala som sa. „Nechýba ti spoločnosť?" Ajaj. Toto som nemala, príliš citlivé miesto. „Mám tu Alatyr."povedal a zadíval sa mi do očí. „Takže ty chceš povedať... Že ten kameň vie aj rozprávať alebo sním kominikuješ, niak telepaticky?" Prevrátil tie jeho veľké sivé očiská: „Poslednýkrat, toto neni len Kameň, má meno...a je to Alatyr. Je to tvorca mágie a ostatných šiestich kameňov nekonečná, ktoré majú tiež mená, tak mu nevrav len kameň." „Chápem, chápem..."tá jeho posadnutosť s tým menom je pre mňa tak vtipná. Pripomína mi mňa, keď som bola malá a bola som posadnutá plyšovymi zvieratkami,všetky mali mená. „Plyšové zvieratká...naozaj?" Zase som zabudla, že vie aj on čítať myšlienky. „A áno vie komunikovať" pokračoval „no nie s každým, nie každí mu vie načúvať a porozumieť." Odmlčal sa:„Chýba mi tvoja mama. Asina spoločnosť mi vždy dodala chuť a vieru, že v Asgarde sa nájdu aj lepší. No potom, po Vojne svetov som ju stratil a stratil som nádej na lepší svet. Hovoril som si, že možno to pre ňu bolo lepšie, ak zomrela..."hlas sa mu striasol „myslel som, si že všetko, čo ju trápilo jej už nebude ubližovať. No jej smrť ublížila viacerým. Smrť nie je zlá ani dobrá. Je niečo medzi tým, jedného vylieči, druhému zas prívodí žiaľ na celý život." Po tele som mala zimomriavky. Môj otec o matke nikdy nič tak pekné nepovedal. Teraz som pochopila, že Aleas moju matku musel mať rád ako všetko v tomto vesmíre. „Možno je tu nádej, že nie je mŕtva. Veď sám si vravel, že ak je v mojich snoch a keď sú také...."nedokázala som už nič ďalej povedať. „živé, je niekde ďaleko a potrebuje našu pomoc.... Možno sa nás snaží varovať."dopovedal za mňa a ja som prikývla. „Prepáč, krivdil som ti, keď som ti povedal, že si po nej nič nedostala do vena. Si veselšia a optimistickejšia ako ona."cez slzy, ktoré mi stiekli po lícach som sa usmiala.

„Už by si mala ísť."Aleas prehodil. Vždy som tu stratila pojem o čase,buď som mala pocit, že som sním celé hodiny alebo to ubehlo ako žmurknutím oka. „Už bude svitať a dnes ťa tam čaká prekvapenie..." spozornela som pri slove prekvapenie. V tomto budem vždy ako malé dieťa. Len niekto zmieni prekvapenie či darček hneď upúta moju pozornosť. Z vrecka na plášti som vytiahla môj zlatý kompas na cestovanie. Už aj na to som si zvykla. Ako Aleas vraví, chce to len cvik a pevnú vôľu. Zakrútila som vrchnou časťou tri razy do prava a kompas otvorila. Rýchlo som mu zamávala a už ma nebolo. Tento typ teleportácie je jeden z tých najrýchlejších a ani sa nečudujem za ani nie celú sekundu som pristála vo svoje komnate.

Obzrela som sa okolo seba. V komnate bolo ticho a nikoho nikde. Vyzliekla som si plášť a zavesila ho do šatníka. Vlasy v cope som si rozpustila a rozstraptila ich. Kožené nohavice a košelu som odložila k plašťu. Obliekla som si jemnú nočnú košeľu z kašmíru. Rýchlo som zabehla do svojej kúpeľne, kde som si ešte rýchlo umyla zuby a opláchla tvár. V zrkadle som sa na seba zadívala. Videla som na sebe len arogantné otcove črty tváre. Výrazné lícne kosti a nos dohora. Sivé oči, ktoré neboli ničím zvláštne a ani nikdy nebudú. Dlhší krk a hnedé vlasy po plecia. Výrazné kľúčne kosti mi uberali na ženskosti a tiež aj moje telo bez kriviek. Všetci tu vravia, že som celý otec, že z matky nemám ani zrnko maku, že vyzerám ako obyčajné dievča z Midgardu a ani tam určite nepatrím medzi tie krásne. Striaslo ma. Prichytila som sa ako myslím na seba ako sa kriticky obzerám. Otec by mi určite teraz povedal, si moja najkrajšia princezná. Kedysi by som o tom nepochybovala, ale teraz... Niekde v hĺbke som však našla tú jednu vec, čo ma spája s matkou. Neviem, čo to je ale nikde tam určite je. Odvrátila som sa od zrkadla. Zívlo sa mi. Vyšla som z kúpeľne. Oči mi začali klipkať a nedokážem ich udržať otvorené. Myklo ma, keď som sa pozrela k dverám balkónu. Stál tam Loki opretý o ne. Chladným pohľadom si ma prezrel a uškrnul sa. „Bola si tam príliš dlho!"zavrčal a mne sa po chrbte urobili zimomriavky. Prišiel ku mne bližšie a chytil ma okolo pása. „Dnes nie..."silene som sa usmiala a on sa zamračil ešte viac. „Prečo si bola uňho tak dlho?!" Prevrátila som očami:„Zarozprávali sme sa a pred tým som mala ešte poriadne dlhý tréning." Zívla som druhýkrát. Oči prižmúril a zasyčal:„Alebo sním spíš." Vytreštila som naňho oči a neveriacky pokrútila hlavou. Jeho žiarlivý tón hlasu ma rozosmial:„Loki, naozaj?" „Koľkokrát si to už sním robila?"naliehavosť a žiarlivosť v jeho hlase vrela. Ja som sa len uškrnula. „No koľko..." Nedám sa ním ani za nič vyprovokovať. Možno je Boh Faloše ale teraz mi skôr pripadal ako Boh Žiarlivosti. „Loki, ľahká matematika. Koľkokrát sme spali spolu?" „Trikrát, štyrikrát...neviem."vyprskol a ja som si jazykom prešla po pere. „Tak a teraz to vynásob nulou a dostaneš koľkokrát som spala sním." Podozrievavo si ma premeral. „Never si ale je to tak." ľahostajne som zašepkala a prehodila si vlasy. „Verím."jeho pohľad nachvíľu zmäkol ale o sekundu na to si ma k sebe žiadostivosť pritiahol. Chcel ma vyzliecť, no ja som ho jemne odstrčila a provokatérsky sa usmiala:„Teraz nie ale ak chceš môžeš tu spať." Pokrčil nosom a dal mi nežný bozk na ústa a pomedzi zašepkala:„To si niekde strč, Katharine Nikolson."