Z iného sveta

Kapitola Dvadsiata Ôsma

Celý týždeň som zavretá len doma. Niektorý by sa zbláznili, no mne to vyhovuje. Môžem sa venovať aj iným veciam ako je hotel. Po týždňoch som sa vrátila k nakopeným povinnostiam zo školy, no bolo ich menej, ako som si myslela. Zabrali mi len jeden deň,no odmietla som sa nudiť. Po hodinách prosenia, presviedčania a sľubovania som otca nakoniec prehovorila. Listy, ktoré dostáva, nechcel ukázať nikomu a hlavne nie mne. Sľúbila som mu, že niak prídem od koho sú, ale mám pocit, že za tieto dni civenia do nich, som neprišla na nič. Písmo až príliš krasopisné a úhľadné. Keď som sa otca opýtala, či pozná niekoho s tak krásnym rukopisom, len pokrútil hlavou. Písmo sa mi zdá povedomé, no z kede a prečo je záhada. Ak som si myslela, že tam nájdem niakú skrytú správu, tak som sa neskutočne mýlila. Môžem vedieť ekonómiu, pilytológiu, či psychológiu, no s týmto sama určite nepohnem.

Hodím sa do mäkkých vankúšov a listy odložím na nočný stolík. Cítim, ako mi horúčka stúpa a telo mi horí. Načiahnem sa po tabletke, no rukou zhodím pohár s vodou. Keby nebolo mágie, ktorú ovládam, tak listy by boli kompletne zničené a potom by som nevyriešila nič. Stíšim si telefón a tiež ho položím do chaosu na nočnom stolíku. Už sa nevládzem pohnúť a oči sa mi sami od seba zatvárajú. Túžba a potreba spánku ma pohlcuje. Už, už by som sa ponorila do kráľovstva snov a odpočinku, no dvere sa prudko otvorili. Stojí v nich Chris, ktorého by som teraz najradšej prizabila. „Máš tu návštevu."povie celkom bežným tónom, no ja ho počujem, ako keby kričal do mikrofónu. Natiahne si na hlavu perinu a zamumlem:„Ak je to Ben, tak ho prosím ťa pošli preč alebo ak aj je to hocikto iný." Lieky mi začali zaberať a už nedokážem ani súvislo hovoriť. Rýchlo ešte dodám:„A ak je to Aleas, tak ho pošli do pekla." Chris odkráča, no nechá dvere otvorené. Nerada spím, keď sú dvere otvorené, no v tomto stave sa nedokážem ani postaviť. Zas na malú chvíľku zadriemem, no po pár minútach cítim, ako si niekto sadne na posteľ. Oči neotvorím, nevládzem. Len sa trošku pomrvím. Ben to určite nebude, ten by ticho pri mne nevydržal a veď mi predsa ráno písal, že už ani on sa necíti dobre. Oči som aj tak neotvorila, no ten niekto aj tak neostal dlho ticho:„Hej Nikolson, kedy si už dáš dole z hlavy tú perinu?" Usmejem sa s hlavou vo vankúši a zamrmlem:„Nikdy."  „To až tak zle vyzeráš?"zasmeje a chce ma vyprovokovať, no zrejme sa ešte nestretol s tvrdohlavým stvorením ako ja. „Dosť zle na to aby som vyliezla z postele."potichu poviem. „Takže dnes ani nebudeš na večeri? A práve na tú som sa tešil."povie a ja v tom momente náhle vystrčím hlavu z postele. Za tento týždeň som na všetko úplne zabudla a hlavne na dnešnú večeru s našimi partnermi. „Do kelu."pošepkám a otočím sa Starka,ktorý na mňa mieri telefónom a zrejme ma natáča. Prekrížim si ruky na prsiach a prísne  naňho zahľadím:„Naozaj, Stark? Naozaj chceš mať v telefóne strapatého Pikachua?" Snažím sa udržať nevýraznú a nezaujatú tvár, no pri ňom je to nemožné:„Jedna jedna, Nikolson." Ukáže mi fotku, kde vyzerám ako rozospaté dieťa, keď ho niekto skôr zobudí, ako by sa patrilo. „Nastavím si ju na pozadie. Budem mať na pozadí strapatého pikachua.Najoriginálnejšie tapeta na svete."povie a nahne sa ku mne. Chce ma pobozkať, no ja sa  odtiahnem:„Nechcem, aby si ochorel."
„Lenže mne je to jedno."povedal, chytil ma za bradu a pritiahol k sebe. „Vieš, že si mi chýbala, Nikolson." ticho zašepká pomedzi bozky. Po pár minútach sa odtiahne a z vrecka vyberie malú fľaštičku. „Chris mi vravel pred pár dňami, že si chorá a tak som ti niečo doniesol."zatiaľ, ako hovorí, tak otvoril fľaštičku a z hrnčeka s čajom vybral lyžičku. „Čo to je?"skepticky sa opýtam, kým on ráta kvapky. „Dvadsaťosem, dvadsaťdeväť, tridsať. Otvor úst." Ohrniem nos, no poslúchnem. Vloží mi do úst lyžičku. Chutí to hrozne horko až ma napne. Natiahnem sa po hrnčeku, no Stark ma zastaví:„Prehltni a nezapíjaj, inak by tie kvapky nefungovali." Zamračím sa, lebo v ústach mi ostala horká pachuť. „Ale no tak, netvár sa ako kyslá uhorka. Ja si to dám vždy po misii."chytí ma za ruky a dodá „Večer ti už bude dobre." „Tak ta ty zrejme nemáš chuť."usmejem sa, no jeho už niečo iné zaujalo. Zoberie listy zo stolíka a začne si ich čítať. Obledne a pozrie sa mi do očí:„To nemyslia vážne?!" „Možno je to len od obyčajných neprajníkov."sama viem, že to tak nie je. „Bude hlúpa otázka, keď sa ťa opýtam, či viete od koho sú?"stretnú sa nám pohľady a ja pokrútim hlavou. „Snažila som sa v nich niečo nájsť, niaký dôkaz, no na nič som neprišla."so sklopenými očami poviem, ako keby som sa za svoj neúspech hanbila a sklamala sama seba. „Nevadí, počul som, že si skvelá ekonómka a o niečom som sa aj presvedčil."usmial sa a zatiaľ rozkladal listy po koberci. Sadol si na podlahu. Vyzliekol si sako a podoprel hlavu. Je fascinujúce ho pozorovať. Hryzie si pery a masíruje spánky. Sadnem si k nemu a uvedomím si, že sa cítim lepšie. Oprem sa o jeho plece a možno to znie biazardne, ale dokážem sa viac sústrediť. Dochádza mi, že v listoch sú chyby alebo divne napísané niaké písmená. Pozrieme sa na seba a oboch nás asi napadne tá istá vec. Z písacieho stola vytiahnem papiere, perá a zvýrazňovače. Očami som hľadala niaké chyby a keď som ich našla tak som ich zakrúžkovala a napísala na ďalší papier. Po niekoľkých minútach sme našli všetky chyby a z nich musíme vyskladať slovo, tajnú správu. Stark na tie písmená len pozeral, no ja som v nich videla slová, ktoré ma pálili až do kostí. Hľadala som v nich niečo iné, hocičo no stále som v nich videla, len tie dve slová. „Nikolson, vidíš v tom niečo?"po krátkej chvíli sa ma opýta a ja váham. Neviem, čo si bude myslieť, ako bude reagovať. „Rodina zradcov." poviem priškrteným hlasov a začínam mať dobre známy nepríjemný pocit v žalúdku. Možno viem od koho je to, no snažím sa tú myšlienku zahnať do pozadia. Stark si všimol, že som zosmutnela a pritiahol si ma k sebe:„Aj mňa nazvali zradcom, tak si z toho nerob ťažkú hlavu, prosím." Ako to dopovedal, tak sa usmial a mrkol. „Ty si naozaj povedal prosím?"usmejem sa a nakloním sa k nemu. Chcem ho pobozkať, no začujem kroky po chodbe a tak sa odtiahnem. Stark na mňa urobí psie oči a ja mu dám frčku do nosa. Otočila som sa ku dverám, pri ktorých stojí otec. Rýchlo obrátim papier na druhú stranu, aby si nemohol všimnúť, čo som vylúštila. „Prišli ste na niečo?"otec sa na mňa pozrie a potom podráždene na Starka. Pokrútim hlavou. On na nás zazrie a bez slova odíde. Zrejme som ho zas s niečím sklamala a to som sa celý čas snažila pomôcť. Určite by som mu to nepovedala a najmä nie dnes pred dôležitou večerou. „Tvoj otec má chvost alebo ho nikto neučil zatvárať dvere?" Stark zavrčí, keď sa postaví a ide zavrieť dvere. „No tak, veď predsa máme krv lordov."podpichnem Starka, keď si zas ku mne sadne a chytí ma okolo pása. „Takže zradci a lordi v jednom."začne ma bozkávať a ja ho chcem od seba odtisnúť, no on si ma pritiahne bližšie. „Celkom dobrá kombinácia si myslím."potichu poviem medzi jeho bozkami a on sa usmeje „Lady Nikolson mi potom domotala hlavu a ja neviem, čo mám robiť." „Stark,už to niak s romantikou preháňaš a vieš, že by som si na chvíľu pospalala."zazívala som a odlepila sa od neho. Pozbierala som listy a odložila ich do šuplíka. Ešte som sa napila z čaju a ľahla si do postele. Stark na mňa chvíľu pozeral, no po chvíli to vzdal a už chcel odísť, keď som do neho hodila malý vankúš:„Stark, ale ja som ti nepovedala, že musíš odísť." Oči sa mu zas a raz rozsvietili a hneď si ľahol ku mne. Ešte som si nastavila budík na mobile  a schúlila sa do klbka. Stark si ma pritiahol a potichu zašepkal:„Sladké sny,Nikolson." „Aj tebe, Stark." ako som to povedala, o niekoľko minút potom som už sladko spala. Cítim jeho teplý dych na svojom krku a to ma upokojuje. Cítim pocit bezpečia a zabudnem skoro na všetko.

Sladký spánok prerušil Starkov ospalý hlas a pípanie budíka na telefóne. Lenivo som otvorila oči a posadila sa. „Teba zobudiť je umenie."aj on celý rozospatý povie. Nechce sa mi vstať spod teplej periny a tak len zavrčím. No Stark ma chytí za ruky a vytiahne z postele. „Stark, povelím ťa dôležitou úlohou."poviem, kým si vyberám  zo skrine spodné prádlo a Stark sa na mňa pozerá ako na zázrak. „Tu je moja skriňa a vyber mi z nej niečo na oblečenie, kým sa osprchujem." snažím sa mu vysvetliť, čo má robiť, ale on vyzerá celkom dosť zmetene. „Ok."po chvíli povie a keď chcem už za sebou zavrieť dvere, ešte rýchlo dodá „A mňa do sprchy nezoberieš?"
Usmiala som sa a mrkla naňho:„Na to veľmi rýchlo zabudni a už vyberaj." Ako zavriem dvere, hneď sa o ne oprem chrbtom a usmejem sa. Sama neviem nad čím. Možno je to z príjemného pocitu, že som doma ale aj z toho, že sa cítim omnoho lepšie. Alebo to všetko spôsobila zo začiatku nechcená zaľúbenosť, no čo ak to robím, len aby som sa necítila sama a dostala z hlavy Lokiho.

Pozrela som sa ešte raz na Starka a napravila mu sako. Neodpustila som si jednu vec a postrapatila mu jeho vlasy. Viac sa mi páči s hniezdom na hlave. „Ale no tak"prevráti očami a ja ho drgnem do plesa. Chvíľu tam len stojíme a on mi potom podá ruku. Ani za nič sa mi tam nechce. Nemám náladu na ľudí, ktorých ani nepoznám a neverím im. Delím ma od nich len pár krokov, no snažím sa to oddialiť čo najviac. „Ako vyzerám?"ešte raz sa ho opýtam a on si ma premerá. Biele nohavice a biele sako. Pod sakom biely čipkovaný top a na krku náhrdelník z periel. „Čo by si chcela počuť?"pozrie sa mi do oči a ja len skloním tvár. „Vyzeráš úžasne,Nikolson. Vyzeráš ako silná, nebojácna a nezlomiteľná."povie, chytí ma za ruku a spolu vojdeme do jedálne. Keby si len vedel, ako veľmi by som si priala byť taká, akú ma vidíš ty.

Pohľady skoro všetkých  v miestnosti sa na mne zastavili. Mierne som sa usmiala a sladko povedala:„Prepáčte, že som vás nechala čakať, aké čas plynie rýchlejšie ako sa zdá." Otec ma učil od mala o prvom dojme a práve teraz vyšla jedna z jeho lekcií. „Páni, tak toto je moja dcéra Katharine, ale zrejme ju už všetci poznáte."povie spokojne otec a ukáže na stoličku vedľa neho. Pomaly som si sadla a vnímala všetkých okolo. Myslela som si, že zo bude o trochu ťažšie, no všetkým som videla do mysle. Každému jednému. Ich myšlienky ma až znervózňujú, no je to tým, čo si o mne myslia. Až dokým som si nesadla, tak má všetci sledovali. Až na jedného, ktorý sedí oproti mne. Loki sa len ticho pozerá do taniera a hrá sa s príborovým nožíkom. Cítim z neho ako veľmi je nervózny a hlavne ako mu vadí, že pri ňom sedí Stark. Prestanem ho vnímať a potichu si prezerám ostatných. Tváre poznám, no neviem k ním priradiť mená, aj keď by som ich mala všetkých poznať. Desí má, že oni ma poznajú a ja ich nie. Vysuší sa mi v krku a tak sa natiahnem po pohári s vínom predo mnou. Cítim ako sa na mňa otec prísno pozrie, no ja to ignorujem. Nemôžem predsa ukázať, že sa len tak ľahko nechám zastrašiť. Hlavne nie dnes. Decentne si odpijem z vína a ešte raz sa obzriem okolo seba. Všetci sa rozprávajú až na Lokiho. Rada by som sa mu prihovorila, no náš dialóg by k ničomu zrejme neviedol. Stratila som sa na chvíľu v myšlienkach a až o pár sekúnd som zaregistrovala, že na mňa niekto rozpráva. Hlavou otočím do prava na celkom milo vyzerajúceho pána. „Ešte raz prosím. Nedávala som pozor."hlavou pohodím a usmejem sa. „Len s som sa chcel opýtať ako sa ti zatiaľ páči v tejto branži?"z jeho tónu a tykanie viem, že ma neberie ako sebe rovnú. Veď pravda som tu najmladšia a najmenej skúsená, no viem, čo oni nie. „Musím povedať, že som spokojná, no nesmieme zaspať." poviem zrejem až príliš rozhodne, lebo on len privrie oči a potichu povie „Je dobré byť motivovaný, no daj pozor na to,aby si sa nespálila" Až teraz som si všimla, že Loki ma pozoruje a tiež aj Stark. Neustúpim a tento boj neprehrám. Pozriem sa mu do oči:„To bol možno váš prípad, no nie môj. Ja viem ako sa tieto hry hrajú." Zaťal zuby a pochopil, že som zrejme po otcovi. Po zbytok večera sa na mňa už ani raz nepozrel a mne bolo jasne, že som sa rozhodla hrať nebezpečnú hru, ktorá má len dva konce. Buď prežiješ alebo sa vytratíš. Iné konce nie sú.