Z iného sveta

Kapitola Trinásta

Bielu košeľu som si zapravila do čiernych kožených nohavíc. Rýchlo som si na nohy natiahla pre mňa dosť nepohodlné čižmy a vlasy som si zapla do obyčajného copu. Pár pramienkov mi padá do tváre. Loki ma už pred komnatou čakal. Aj on má oblečené veci na tréning. Kožené nohavice mu formovali postavu a taktiež aj kožená bunda. Jeho dlhšie vlasy mal tiež zapnuté do copu aby mu nepadali do očí ako obvykle. „Dobré ráno.“pozdravil ma a chytil ma okolo pásu. Prevrátila som očami.
Vôbec sa mi neche ísť na niaký tréning, ktorému ani nerozumiem. Vždy som skôr patrila ľuďom, ktorí čas trávia s knihami. „Ako pre koho.“ vzdychla som a urobila naňho psie oči. Usmial sa:„Neber to tak tragicky, hodia sa ti tie nohavice.“ Viem, k čomu tým smeroval, veď predsa viem ako sa na mňa pozeral. „Aj ty v tomto vyzeráš tak....mužne“potmehúcky som sa usmiala, no ten narcis si to zobral k srdcu. Dotknutu zašomral: „A normálne vyzerám ako?“ Drgla som ho do pleca ako sme schádzali po obrovskom schodisku.

„No pozrime sa, kto prišiel!“ Thor žoviálne rozhodil rukami, keď sme prišli. Veronie si v ruke prehodil dýku a sladko sa na mňa usmiala, ale mala som pocit, že tú dýku mi najradšej zabodla do srdca. Až teraz som si všimla, že nás sledujú Thorovi poskakovači. Stáli blízko neho ako keby sme mali naňho a na Veronie každú chvíľu zaútočiť. „Priatelia...“ zas egocentricky rozhodil zamával jeho svalnatými rukami „tá to mladá...dáma je Katharine Nikolson, ale to asi všetci viete.“ Kyslo som sa na nich usmiala. Tučný krpec, Číňan, vyparádeny blonďák a zrazu sa tam zjavila niaká vyšportovaná Amazonka, ktorá sa hodila Veronie okolo krku. A že jej chybám, našla si za mňa náhradu veľmi rýchlo. Thor mi ich predstavoval, ale ich mená som si aj tak nezapamätala:„Toto je Volstag, zas tento je Hogun, môj najobľúbenejší Fandral a toto je najchrabrejšia Syf.“ Jedine jej meno som si naozaj zapamätla. Pyšno si mňa a Lokiho obzreli. Mali sme na výber, mohli sme ostať niekde v kľude, ale to by nás všetci tu prítomní brali za zbabelcov.

Už piatykrát som spadla na kolená do piesku. Vlasy som mala už naozaj strapaté. Do očí mi padlo zo pár prameňov mojich spotených vlasov. Vydýchla som a zároveň si aj odfúkla vlasy z čela. Celé telo ma bolelo. Zaškrípala som zubami a zas sa postavila na nohy. Teraz ju otrieskam o zem ja, teraz ona bude lapať po dychu a tiež aj s tou jej Syf. „Ty ešte nemáš dosť?“ Veronie si natiahla ruky a oprela sa o svoj cvičný meč, s ktorým by bola určite schopná niekoho zabiť. „Predstav si nie. Vedela by som to robiť aj celý deň.“ Najmä to, čo teraz urobím. Rukou som si pretrela spotené čelo. Všimla som si ako ma chcel Loki zastaviť. Stretli sa nám pohľady. Bál sa. Ak mi to nevíde, tak dnes skončím rozsekaná na kúsky.  Hodila som svoj meč na zem. Veď aj tak mi len zavadzá. „No poď!“ provokatývne som na ňu kývla. Thor a jeho banda si vymenili posmešné pohľady. Veronie už bola odo mňa na pol metra. Zahnala sa s mečom. Uhla som sa a nastavila jej nohu aby potkla. Plán vyšiel, už ležala rozčapená na zemi a niečo zanadávala. Ako sa išla postaviť, pomocou jednoduchého kúzla som je trochu hodila piesok do očí. Zahrešila znovu. Tentokrát som jej aj rozumela:„Ty obyčajná mrcha.“ Utrela si z očí piesok. Mala ich celkom červené a aj jej tvár začala naberať  bordový odtieň. Ako už stála na nohách a rozbehla sa za mnou, zas som ju zhodila pomocou mágie na zem. No to nebolo všetko. Okolo prstov sa mi zas začalo ovíjať svetlo, pomocou ktorého som ju zdvihla do dvojmetrovej výšky. Začala jačať a metať sa. „Som podľa teba ešte taká slabá ako si pred pol hodinou vravela.“bezvýrazne som milo zaštebotala a usmiala sa na ňu. „Mrcha!“vrieskala už celkom hystericky. Pretočila som očami a ona pokračovala:„Nečuduj sa, že ťa ľudia nenávidia! Si tak dvojtvárna!“ Zdvihla som ju ešte vyššie. „Nečuduj sa, že ste sa s Benom rozišli!“ AU a teraz si myslí, že už vie všetko aj o mojom vzťahu s mojim bývalím. „Keby ťa videl,čo robíš, tak by ťa nenávidel!“ Prečítala som su jej chaotické myšlienky. Už chápem všetkému, ona vždy milovala Bena, len on si vybral mňa a viem, že by to urobil vždy. „No aspoň ma miloval. Na teba sa nikdy ani nepozrel.“odfrkla som. Cítila som jej závisť, jej hnev ale on mi začal dodávať silu. Obzrela som sa okolo. Thor celý bledý a taktiež aj jeho poskakovači. Čudujem sa, že ešte niečo neurobili,bo môj dojem bol, že sa báli ku mne, čo i len priblížiť. Loki s prekrýženými stál pri Thorovi a sledoval to ako niaký film. Zachytila som tri  slová, čo zakričala:„Ty, obyčajná štetka!“ Záver môjho plánu,stiahla som mágiu a ju čakal dvojmetrový voľný pád. Spadla a zahabkala po vzduchu. Ležala na chrbte. Zlomené nemá nič,len je v šoku a tak sa nevie postaviť. Oblízla som si pery a zo zeme zdvihla svoj meč. Špičku som je pritlačila opatrne na hrdlo aby som ju nezabila. „Tak, čo som ešte pre teba len tá obyčajná nula a to všetko, čo si si myslela celý čas o mne.“ Pokrútila hlavou a ja som zašepkala:„Som rada, že ti to už je jasné. A... Som rada, že si si tu našla nových priateľov. Ty a Syf sa tak k sebe hodíte. Dve veľmi silné Amazonky.“ Vyčarovala som na tvári perfektný úsmev ako z reklám a meč hodila o zem. Otočila som sa na Thora a jeho partičku. Môj dokonalý úsmev vystriedal ironický. Urobila som nepodarenú poklonu:„Ah na budúce veľmi rada prídem.“ Žmurkla som na nich a odpochodovala preč.

Vrelo to vo mne. Tresla som dverami svojej komnaty. Nenávisť vo mne kypela. Všetko má pálilo. Tak ona ma neznášala celý čas ako sme sa poznali. Vždy so mnou pohŕdala. Bola som pre ňu len zasnivaná chudera, o ktorej si myslela, že nič nezmôže. Priviedla som ju sem, lebo ešte vtedy som nevidela pravdu. Bola som slepá. Myslela som si, že vždy budeme niečo ako najlepšie kamarátky ale to boli len moje naivné ilúzie. V tomto momente som chcela byt sama, no chcela som byť aj s ockom, ktorý by mi spravil čaj alebo kakao a doniesol karamelové sušienky. No on tu nieje. Som tu sama niekde ďaleko od môjho domova, teda kde vlastne je môj domov. Na Zemi som sa vždy cítila, že tam nepatrím. Vždy ma brali ako podivínku a keď som tu, tak mam pocit, že ani sem nepatrím. Tu ma všetci nenávidia, lebo som podľa nich len dievča z Midgradu a že ma ovláda len zlo,no čo ak je to už naozaj pravda.  Natiahla som sa za zlatým kompasom na nočnom stolík. Vrchnú časť som otočila niekoľkokrát. Teraz som potrebovala ísť za ním. On ma určite vypočuje. Nie je to môj otec, ani moja rodina a tiež ani môj milenec. No je to človek, ktorý ma dokáže teraz pochopiť.

Pristála som na rovné nohy v jeho jaskyni. Určite už vie, že som tu. Poobzerala som sa a keď som ho nikde nezbadala, rozbehla som sa jednou z chodieb. Prešla som cez niekoľko siení, no nikde som ho nevidela. Všetky boli prázdne. Počula som rýchly tlkot svojho srdca. Chodba sa rozdvojovala a až teraz ma prepadol pocit strachu a najmä z toho, že sa stratím.

Ďalšie siene a rozdvojujúce sa chodby. Nemyslela som si, že Aleasova jaskyňa bude také bludisko. Moment čo moment začínam byť nervóznejšia a keď som nervózna a v strese, nič dobré to neznamená. Touto chodbou už idem príliš dlho a mňa asi o chvíľu prepadne klaustrofobický pocit úzkosti. Raz ako dieťa som sa zasekla vo vodnej šúchačke a od vtedy sa bojím stiesnených priestorov či dlhých tunelov. Konečne sa objavilo svetlo a ja som dostala nádej, že Aleas bude tam. Pobehla som. Oči ma zaštípali, svetlo v jaskynej sieni je príliš silné. Rýchlo som očami zažmurakala  a pretrela si ich rukou.
Po pár sekundách som sa rozhľadela, no ani tu nebol. Pocit paniky začínal silnieť. Vždy, keď si vravim nepanikár, tak sa to len zhorší. Až teraz som si uvedomila, že počujem aj iný zvuk okrem svojho srdca a príliš rýchleho dychu. Zvuk vody, zvuk padajúcej vody. Mykla som hlavou do práva, skadiaľ ten zvuk vychádzal. Skoro som sa neudržala na nohách. Vodopád s jazierkom. Až teraz som si uvedomila, aká je táto sieň nádherná. Rastliny v nej hýriace farbami, jemne rastúca tráva, zo stien vyrastajúce drahé kamene a v strede toho všetkého levitovalo niečo žiariace. Tak to je to príliš silné svetlo, ktoré ma skoro oslepilo. Zlaté lúče energie napĺňali celú sieň a presne som vedela, z čoho pochádzajú. Alatyr. Moja zvedavosť bola tak silná, že ma pritiahla na krok od neho. Žiarivo hnedý kameň jemne pulzoval ako srdce, ako keby bol naozaj živý. Ten kameň ma upokojoval a napĺňal energiou. Z ničoho nič som k nemu vystrela pravú ruku a dotkla sa ho. Energia, ktorá cezo mňa prešla bola až príliš silná. Pred očami sa mi zatmelo a o pár sekúnd som všade okolo seba videla oheň a lávu. Opak mojich snov, v ktorých bola drvivá zima. No hlas, ktorý som počula je stále ten rovnaký, hlas mojej mamy. Videla som jej utrápené oči a niečo ako šepkal ale to som jej ani za nič nerozumela. Chcela som vidieť viac, no Alatyr ma od seba silno odstrčil a ja sa hlavou udrela o stenu jaskyne. Pred očami som mala už len tmu.