Z iného sveta

Kapitola Druhá

Oči som mala privreté a nechala som sa unášať rytmom hudby. Nevnímala som poriadne, čo sa okolo mňa deje. Len ja vo víre hudby.

Začalo mi byť teplo a moja hlava odmietala spolupracovať. Točil sa mi celý svet. Možno to bolo únavou alebo vydýchaným vzduchom. Rýchlo som sa obzrela okolo seba. Nikto známi tam nebol. Nevidela som Veronie aj keď viem, že pred chvíľou tu ešte bola. Len ľudia, ktorých tváre mi nehovorili nič. Musím ísť preč, v hlave mi hučalo a po tele sa mi rozliezala zimnica. Predrala som sa k baru v nádeji, že ma tam bude čakať Veronie s niečím na pitie. Nebola tam,začala sa ma zmocňovať ešte väčšia panika. Ostaň kľudná, určite tu niekde je a ty si len unavená a celý tento deň o chvíľu skončí. Nepanikár, pristihla som svoje racionálne ja ako sa snaží zachraňovať situáciu. No inštinkt obrany bol silnejší. Vyštartovala som k toaletám. Cestou som sa obzerala, či náhodou neuvidím Veronie.
Prebehla som okolo partie chalanov. Jeden z nich ma chytil za ruku a pritiahol si ma k sebe. Niečo mi vravel, no ja som mu nič nerozumela. Zabávali sa na mne a ja som bola možno až príliš slabá na to aby som niečo spravila alebo sa bránila. Po lícach som cítila ako mi tečú horúce slzy. Odrazu ma pustil a ja som sa v tom momente rozbehla preč. Prudko som otvorila dvere na toaletách. Rukami som sa zaprela o umývadlo a zhlboka dýchala. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Prerývane som dýchala a ešte k tomu zo mňa vychádzali slabé vzlyky.
Zosunula som sa na podlahu a hlavou som oprela o studenú kachličkovú stenu. Kolená som si pritiahla k hrudi a oprela si o ne čelo. Zavrela som oči a videla len tmu. Žiadne hlasy len tma a tlkot môjho srdca. Spomaľujúci tep ma upokojoval. No v jeden moment som začala mať pocit, že ma niekto sleduje,zdvihla som hlavu a otvorila oči. Nikoho nikde. Zavrela som zas oči ale miesto tepu a tlmenej hudby som počula šepkanie:„Je to ona.“ No to sa začalo mixovať s ďalšími hlasmi:„Moja malá princezná.“ Bol to hlas otca. „Chráň ju.“ženský hlas. „Ako vieš, že je to ona?“ prvé hlasy. Otcov unavený hlas:„Zostaň silná.“ A zas ženský: „Prosím, prosím...“ Zapchala som si rukami uši, oči som bála otvoriť. No hlasy sa stále opakovali. Vzlykala som a cez plač šepkala, nech to prestane. Po chvíli hlasy utíchli a ja som už len počula tlmenu hudbu a svoje vzlyky.

Neviem ako dlho som tam sedela. Možno to bolo len pár minút alebo aj celú hodinu. Otvorili sa dvere. Hlavu som nezodvihla. Nechcem aby ma niekto cudzí videl plakať a mať červené oči. Nohy som si ešte tesnejšie prísunula pod bradu a rukami som pevnejšie obchytila nohy. Kroky smerovali ku mne. „Kat...Kat...si v poriadku?“známy hlas, ktorý by som vždy spoznala. Veronie... Zdvihla som hlavu. Kľačala predo mnou. Tvár mala celú červenú. „Hľadala som ťa...trikrát som ti volala. Možno je to aj moja vina.“odmlčala sa „šla som von sa nadýchať a zarozprávala som sa. Potom som prišla a teba nikde...“ Nemala zlomený hlas, nebola ani nahnevaná. Nedokázala som z nej vyčítať nič. „Prepáč, prepáč, prepáč...,že som ťa...vystrašila.“môj hlas znie ako hlások dieťa, čo rozbilo niakú veľkú vzácnosť. Odkašľala si:„A bol tu Ben. Myslela som si, že si snim...“ Odmietavo som pokrútila hlavou. „Poď, ideme inde.“ Postavila sa na nohy, chytila ma za ruky a vytiahla ma. Pozrela som sa do zrkalda. Bledá a čo má prekvapilo boli moje oči. Žiadna červeň. Prepláchla som si ešte tvár vodou a vyšli sme naspäť do ruchu klubu.

„Možno som sa zbláznila...“ Veronie sa zasmiala a drgla ma do pleca: „Nebola si ty blázon od malička.“ Na to som ju tiež drgla do pleca. „Ale na obranu, blázni sú tí najlepší ľudia, že V?“ Sedeli sme u mňa v kuchyni a popíjali čaj. Vnútri bolo príjemne teplúčko ale aj tak som sa zamotala do deky. „Je to celé divné, hlasy v mojej hlave, sny... Čo ak...“ Veronie len prekrútila očami. „Kat, začínaš sa správať ako niaká...veštica...“  Obidve sme sa nad tým začali smiať. Na chvíľu som zabudla, čo sa dnes dialo. Možno to je len z únavy a po dni to prejde. Veronie vytiahla z vrecka telefón a niekomu písala. Nazrela som jej cez plece. „Noel...“venovalabsom jej pohľad a už som tušila, že to dievča mi zas niečo tají. „Hej... Je neetické...“ Zas som sa rozosmiala. Pod stolom ma kopla a ja som sa snažila tváriť vážne. „...sa niekomu pozerať cez plece a nie je to nič vážne.“ Nadvihla som obočie.  Nič vážne môže znamenať toho dosť veľa. „Nepozeraj sa na mňa tak... Len si píšeme.“ Prižmúrila som oči, keď odrazu niekto zaklopal na dvere.

Vyvalila som oči, keď som sa pozrela cez kukátko na dverách. „Kto je tam a čo to to tak trvá?“kričala Veronie z kuychne. Pribehla som za ňou a ukázala jej nech vraví potichšie. „Ben?“ Pokrutila som hlavou. „Tí dvaja...“ Skočila mi do reči:„Akí zas?“ Tá ma vôbec počúvala? „Tí z rána?“ Pritakala som. „Poď so mnou.“ A už som ju ťahala za ruku do chodby. Na tri, dva, jedna. Prudko som otvorila dvere. Blonďák sa zas usmieval a za ním stál ten druhý. Až teraz som si ho poriadne obzrela. Vyzeral ako Pán Dokonalý. Pohŕdavo si ma prezrel až kým nezastal pohľadom na medailóne. „Čo chcete!“ vytrhla ma Veronie z premýšľania a tiež prerušila ticho. „Ahm...no...my sme prišli...“koktal blonďák. „Prišli sme ju zobrať domov.“ skočil mu do reči Pán Dokonalý pričom má prebodol pohŕdavým pohľadom. Nedokázala som zo seba dostať ani slovo. Sama neviem ako ale kývla som hlavou aby vošli. Veronie len rozhodila rukami.„Sadnite si v kuchyni, porozprávame sa “vyšlo zo mňa. Veronie na mňa celá červená pozerala.

Blázni, naznačila Veronie pohľadom. Ja som jej presne ten istý pohľad opätovala. Ako ľudia o mne vraveli často, že som bláznivá ale takúto ligu ešte nehrám. „Takže ty si Thor...“pozrela som na blonďáka a zas na Veronie. Dať si meno po vikingskom bohovi ma ešte nenapadlo. „A ty si zas Loki.“uprela som oči na Dokonalého a ten sa len uškrnul. „Prečo by sme vám mali veriť, veď nič v zlom ale mám pocit, že sa práve bavíme s bláznami.“vypadlo z Veronie a ja som si v ten moment musela zahryznúť do pery. „Takže blázni...“vyprskol Loki a z vrecka na saku vytiahol prívesok podobný môjmu. Také isté srdce ako moje len s iným kamienkom. „Daj sem ten medailón!“ Odopla som si celá nesvoja retiazku. Síce som sa bála, no vnútri ma niečo nútilo poslúchnuť ho. Retiazku s medailón som mu podala do ruky. Letmo sa nám dotkli prsty, prešla so mnou vlna nepríjemných pocitov až ma striaslo.
Ametyst v mojom medailóniku začal jemne blikať. O chvíľu už svietil a tiež aj kamienok na druhom medailóne. „Tvoja matka bola z Asgardu, tvoj otec zo Zeme. Tvoj tak milovaný otec ti to mal povedať dávno ale bol slabý. Tvoja matka bola Princezná Fantázie ale na Asgarde ju to omrzelo a tak išla na Zem a ostatné už vieš alebo by si mala vedieť od tvojho otca.“ Hrýzla som si do vnútornej strany pery. Natiahla som sa za telefón a bez rozmyslu vytočila otca. Nezdvihol ihneď. Rozospato sa ozval :„Zlatko, deje sa niečo?“ Z očí ma začali tiecť odrazu slzy, ostala som chvíľu tichu a až potom som sa ozvala: „Je to všetko o mame pravda?! Prečo si mi to nikdy nepovedal!?“ Cítila som ako vo mne kypí hnev. „Chcel som počkať na vhodnú chvíľu ale zrejme som ju nestihol...“ Srdce mi bilo a ani neviem ako som zo mňa vypadlo:„Tak nabudúce už radšej nečakaj.“ Položila som. Veronie si ma pritúlila. Prerývane som dýchala. Nič nepoprel, ani sa z ničoho nevymotával. Loki chcel niečo povedať, no Thor mu skočil do reči:„Ten medailón je z naších dielni. Rozsvieti sa, keď sa stretnú dva medailóny  spriaznených duši. Tvoja mama ho dostala od našej na znak priateľstva, ktoré nemalo skončiť. Ver mi prosím.“ Veronie sklopila hlavu. Nechcem ju opustiť,no predstava byť dcérou bohyne ma lákala. „Nemáme čas. Rozhodni sa!“zavrčal Loki a pozrel sa na hodinky. Thor naňho zagánil a mne v hlave skrsla jedna myšlienka. „Môžem si zobrať niečo, čo mi bude pripomínať domov?“ Thor sa usmial a Loki len prevrátil očami a odfrkol:„Ale len maličkosť.“ „Prvdaže, len maličkosť.“ „Na tri, dva, jedna sa ma chytíš ta ruku, rozumieš?“ zavrčal znechutene Loki, keď som si do vrecka na bunde pchala čokoládové cukríky. Na stôl položil zlatý kompas a trikrát otočil jeho vrchnú časť do práva. Tri... Dva... Medzi tým som nenápadne pod stolom chytila Veronie za ruku... Jedna. Chytila som sa Lokiho.
Môj žalúdok stihol urobiť dvojité salto. Nevedela som, kde sa nachádzam. Len že som letela alebo skôr padala. Mohli to byť pár sekúnd ale mne to skôr pripomínalo desať minútovú jazdu na húsenkovej drahé alebo aj niečo horšie. Odrazu som pristála na zlatej podlahe a o sekundu sa pri mne rozčapila aj Veronie. Naraz sa z nás vydralo:„Čo do pekla to bolo?“ Zahmlelo sa mi pred očami a už som nevidela nič, len tmu.