Z iného sveta

Kapitola Tretia

Oči sa sa mi nechcelo otvoriť ešte dobrú chvíľu. Na lícach ma hriali slnečné lúče. Pomrvila som sa a pritiahla si prikrývku k tvári. Pomaličky som pootvorila oči. Ležala som v obrej posteli medzi vankúšmi. Srdce mi začalo biť rýchlo. Pochopila som, že to čo sa stalo včera nebol sen. Obzrela som sa. Cítila som sa ako v rozprávke. Komnata bola aspoň dvakrát väčšie ako môj byt v Oxforde. Obrovské okná so zlatými rámami, nábytok z masívneho dreva so zlatými doplnkami, obria skriňa a dominanta najväčšie zrkadlo v zlatom ráme, aké som kedy videla. Vykĺzla som spod prikrývky. Bosá som sa postavila na koberec pri posteli. Cítila som sa ako keby som šla po jemnom trávniku. Prešla som k balkónovým dverám. Otvorila som dvere a ovalila ma silná kvetinová vôňa a teplý vzduch. Balkón sa týčil nad rozsiahlymi záhradami a jazierkami. Jemný vánok sa mi prehnal cez vlasy, oprela som  zábradlie, ktoré je obrastené brečtanom a občas kvietkami.

„Budeš tam ešte dlho stáť?“ozval sa za mnou známy hlas. Myklo ma a prudko som sa otočila. Pri balkónových dverách stál Loki s prekríženými rukami. Stál tam a zas ma skenoval jeho pohŕdavým pohľadom. Pramienok čiernych vlasov mu trochu padal do očí. Vyzeral omnoho mužnejšie v čiernych kožených nohaviciach a čierno zelenej koženej bunde s zlato zeleným plášťom. „Ako dlho si tu?“odvrkla som. „To ťa nemusí trápiť. Ale jednu vec si vyjasníme, ty...“zasekol sa, no o chvíľu pokračoval „Keď poviem maličkosť, tak to aj maličkosť nabudúce bude!“ Jeho hlas mohol byť podmanivý, no so mnou to nehlo. Pozrela som sa mu do očí a zasyčala som:„A ak ťa neposlúchnem, tak čo spravíš?! Zabiješ ma?“ Zaťal sánku a zagánil. Uškrnula som sa. Tak aj Boh Faloše občas nevie zakryť svoje city. Nadvihla som jedno obočie a uškrnula sa. No on ma chytil zo zadu za krk a pritiahol ma k sebe. „Možno ťa nezabijem ale naučím ťa ako sa máš správať. Teraz sa obleč a príď dole na raňajky!Pred dverami ťa čaká stráž.“ pustil ma a odišiel.

Ešte raz som sa zatočila pred zrkadlom. Bledo ružové obtiahnuté šaty so zlatými kvietkami mi pasovali ako uliate. Do rozpustených vlasov som si zapichla sponu. Otvorila som dvere komnaty. Čakali tam na mňa dvaja vojaci. Milo som sa na nich usmiala no oni nezareagovali. Možno som naivná ak si myslím, že každí sa na ľudí usmieva. Išli predo mnou. Cestou sa k nám pripojili aj vojaci s Veronie. Skoro som ju nespoznala, dlhé kučeravé vlasy mala poprepletané striebornými šperkami. Dlhé červené šaty zvýraznili jej temperament. „Takže som Maličkosť pre teba?“  Pozreli sme sa na sebe a ja som sa usmiala. Schádzali sme po veľkom schodisku. Začínala som v bruchu cítiť nepríjemný pocit.

„Katharine, som tak šťastná, že si tu.“chytila ma za ruku Frigga pri tom ako sme jedli. Venovala som jej úsmev. „Tvoja mama mi vždy bola ako sestra. Možno som včera mala prísť za tebou ja a nie synovia. Prepáč, za Lokiho...“ Pozrela som oproti, kde sedel. Hľadel do taniera a ignoroval všetko okolo. „Nič sa nestalo.“odpovedala som jej „skôr som ja bola tá no...“ Frigga sa zasmiala: „Už celý Asgard vie o tvojej maličkosti. Nič sa nestalo. Neboj, mne tu Veronie nevadí a Odina som už presvedčila nech tu ostane.“ V očiach som musela mať v tom momente ohňostroj. „Ďakujem“ potíšku som zašveholila. Obe sme sa pozreli na Veronie. Sedela tam ako naozajstná dáma. Rozprávala sa s Thorom. Veronie zas niekomu zamotala hlavu, pomyslela som si. „A aj niekto iný chce aby tu Veronie ostala. Hlavne on presviedčal Odina aby tu ostala.“ Frigga mi pošepkala a ja som sa ešte raz pozrela na Veronie. Do miestnosti prišiel starší pán, ak som dobre predpokladala bol to Odin, manžel Friggy, otec Thora a Lokiho. Postavila som a Veronie tiež. „Katharine Nikolson, aký som šťastný, že ťa môžem vidieť.“ Venoval mi široký úsmev, no potom prešiel pohľadom na Veronie:„A toto musí byť tá drobnosť, o ktorej hovorí celý Asgard.“ Veronie sa zapýrila a v tom momente vyzerala ako anjelik, čo za nič nemôže. Zas sme si sadli. Ja som pomaličky zobklala ovocie. Po zbytok raňajok som bola ticho. Ako keby som tam ani nebola. Veronie viedla impulzívny rozhovor s Thorom a on na ňu celý čas pozeral ako na zázrak. Frigga sa potichu rozprávala s Odinom a ani som im poriadne nerozumela. Odpila som si z pohára pred sebou. Víno...striaslo ma. Víno na raňajky? Pohár som položila na stôl. Rezignovala som, sedenie ako dáma ma začalo unavovať a tak som sa oprela o operadlo stoličky. Hlava sa mi trochu točila a bolo mi teplo. Pozrela som sa pred seba. Stretli sa nám pohľady a ani jeden z nás nemenil uhnúť. Srdce mi bilo ako o závod. Loki sa odraz postavil. „Frigga, Odin ospravedlňte ma ale už musím ísť.“ Odišiel a ja som sa zas pozerala do taniera. Čo to do pekla bolo, prečo som to urobila a prečo odišiel? Telom mi prešla vlna hnevu. „Katharine, večer by si sa mohla pripojiť na našu hodinu v záhradách.“  navrhla Frigga, najprívetivejším hlasom, aký som kedy počula. No aj tak ma trhlo. Zas som sa príliš pohrúžila do myšlienok. „Teda ak budeš chcieť.“ po chvíli dodala. Stále som bola zmätená. Pritakala som. Cítila som na sebe pohľady. Spýtavý, patril Veronie, ktorá má určite očkom kontrolovala. Odinov tvrdý a nekompromisný. Thorov. Friggin pohľad, ten som nemusela ani vidieť aby som vedela ako vyzerá. Zmes sústrasti a pri tom zmätenie. Odpila som si ešte z vína a pozrela na Friggu. „Budem šťastná, teda ak to nebude nikomu vadiť.“ Nasadila som falošnú masku vyrovnaného stvorenia. „Ďakujem, za všetko. Ak to nebude nikomu prekážať, ja...ja pôjdem si oddýchnuť. Nevyspala som sa.“ Zaklamala som, v tom momente som potrebovala byť sama a vyplakať sa. Nečakala som na zvolenie. Postavila som sa a spravila asi trochu nepodarené pukrlé a ešte venovala všetkým jemný úsmev.

Otvorila som ďalšie dvere, no ani to nebola moja izba. Čelom som sa oprela o stenu a vydýchla. Musí to byť táto chodba. Pamätám si ju ale dvere ani za nič. Alebo to bude chodba o poschodie vyššie. Nebol by lepší nápad sa niekoho opýtať, kde mám ísť. Pravdaže pri mojom šťastí na chodbe nebol nikto. Začala som sa smiať a o chvíľu sa môj smiech zmenil na plač,nie hlasný a hysterický ale tichý a pokojný. Prechádzala som sa po chodbe a otvárarala dvere za dverami. Niektoré boli zamknuté a iné zas prázdne. Posledné dvere na pravej strane boli odomknuté. Otvorila som ich a potichu do nich vošla. Nebola to moja izba, no moja zvedavosť je silnejšia. Vkradla som sa do sa do komnaty. Pôsobila tmavo, určite preto že nábytok bol z tmavého ebenového dreva. Bol tam poriadok, no aj tak mi bolo jasné, že izba nepatrí žene. Ťažká omamná vôňa sa mi vkrádala do hlavy a otupovala zmysly. Spomenula som si na Bena, no rýchlo som si ho vyhodila z hlavy. Nechcelo sa mi z tej komnaty odísť ale aj tak som vykročila k dverám. Zabuchla som za sebou dvere a zhlboka sa nadýchla. Čo to do mňa vošlo. Veď to bola cudzia komnata, v hlave som sa karhala, no aj tak niekde hlboko som sa do nej chcela ešte vrátiť. „Stratili ste sa slečna Katharine?“vytrhol ma z myšlienok ženský hlas,ktorý patril jednej zo slúžiek. „Áno. Ukázali by ste, kde je moja komnata, prosím?“ „Áno, slečna.“pokorne pritakala a vzápätí doadala „vy nemusíte prosiť, veď ste predsa chránená kráľovnou Friggou.“ Nesúhlasne som sa na ňu pozrela:„To ale nie je dôvod, aby som nemohla poprosiť.“ Nenápadne sa usmiala. „Poďte za mnou. Izbu máte o poschodie vyšie.“ Prešli sme po hlavnom schodisku. Celú cestu sme mlčali. Keď sme šli po mojej chodbe, tak som sa jej spýtala:„Koho bola tá komnata, do ktorej som vbehla?“ Pozrela sa na mňa, no rýchlo uhla pohľadom. „Princova...“ Prešli sme na koniec chodby a ukázala rukou na dvere na ľavej strane chodby. „Vaša komnata, slečna Katharine.“ Poďakovala som sa a vošla do svojej komnaty. Hodila som sa na posteľ a vydýchla. Kvetinová vôňa ma upokojila. No aj tak som v žalúdku mala divný pocit. Takže princova izba. Zapýrila som sa a zavrela oči.