Z iného sveta

Kapitola Štvrtá

Otvorila som dvere do záhrad. Von sa oproti ránu výrazne ochladilo a tak som si cez plecia prehodila zamatový plášť. Neponáhľala som sa. Nechcelo sa mi tam ísť, no pozvanie som prijala  a teraz je už neskoro vycúvať. Prešla som cez časť, kde rástli. Obzerala som si ich, neodvážila som si z nich žiaden odtrhnúť. Všade lietali motýle. Od malička som ich zbožnovala a keď mi jeden sadol na plece, tak som skoro nevedela dýchať. Prešla som cez mostík nad jazierkom. Na konci mostíka už kvetná záhrada končila a začínal sa tam les. Pozrela som na oblohu, začínalo sa stmievať a ružové nebo sa menilo na tmavo modré. Z konárov stromov vyseli malé lampíony a osvetľovali cestičku. Lietali tam svetojánske mušky a ja som neskryla úsmev. Na ten moment sa zo mňa vytratila nervozita, spomenula som si ako som bola s otcom v Škótsku na dovolenke. Bola som vtedy drobec ale doteraz si to pamätám. Prechádzky lesom a lúkami, výlet na zrúcaninu hradu. Keby sa tak čas dal vrátiť naspäť. Ten týždeň by som chcela prežiť ešte raz.

„Si tu prvá.“privítala ma Frigga a ukázala na vankúš vedľa nej. Tak plán mi nevyšiel. Sadla som si vedľa Friggy. Sedeli sme na čistinke osvetlenej lampíonmi. Na tráve ležali knihy a ja som si jednu zobrala. Boli písané v starých runách, teda predpokladala som. Listovala som ju až v jendnom momente som si uvedomila, že ich čítam a rozumiem, čo je v nich písané. Pozrela som sa na Friggu. Nebola prekvapená ako ja. „Nečuduj sa. Si dcéra svojej matky. Máš v sebe asgardskú krv a aj stopy mágie. Bez nich by si toto čítať nevedela.“ Venovala mi láskavý pohľad a ja som zistila, že ma začína vnímať ako svoje dieťa. „Aká bola?“odrazu zo mňa vypadlo a Frigga na chvíľu sklopila oči do zeme. „Bola...svojrázna. Neznášala dodržiavať zákony.“ Uškrnula som lebo ako dieťa som patrila k tým drobcom, čo musia porušiť každé pravidlo. „Tvoja mama patrila k tým najkrajším ženám v Asgarde. Krásu si zdedila po...nej a ale viac sa podobáš na svojho otca.“ Toto som nikdy nevedela posúdiť. „Nebola len krásna, Asa bolo bohyňa fantázie, to znamená, že ovládala mágiu a určite to budeš vedieť aj ty. A čo je hlavné tak mala dobré srdce.“ Kto vie ešte v čom sa na ňu podobám. Chcela som sa Friggy spýtať ešte niečo ale radšej som ostala ticho, keďže sa tam objavil Loki. Zbledol, keď ma  uvidel ako keby som mala niakú vysoko nákazlivú chorobu. Frigga mu rukou ukázala, že si má sadnúť vedľa mňa. Stiahol sa mi žalúdok,keď som zacítila známu vôňu. Otvorila som knihu a snažila si ho nevšímať. Začítala som sa. Runy ma pohltili a na moment som zabudla, čo sa deje okolo mňa.
„Dáš mi tú knihu?“od knihy som sa odtrhla až, keď to Loki zopakoval druhý raz. Namrzene som mu ju podala. On mi ju vytrhol z ruky a znechutene zasyčal:„Ona je ešte aj hluchá. Mám pocit, že Midgardiania sú naozaj...“ Frigga naňho zaškúlila. No vo mne už kypela žlč. Pocítila som ako mi trochu pulzuje v hlave a cez telo mi prechádzajú vlny energie. Mala som chuť mu tú knihu hodiť do hlavy. Pozrela som na knihu a ona sa trochu vzniesla. Frigga sa prekvapene na mňa zadívala. Nečakala to. Možno aj ona si myslela, že som hlavne len obyčajné dievča zo Zeme. Kniha sa vzniesla ešte o trochu vyššie a ja som ju fixovala pohľadom, no všímala som si aj okolie. V hlave mi trochu rezonovalo. „Prosím, nechať levitovať predmety som vedel, keď som mal štyri...“prehodil znudene Loki, no Frigga ho umlčala jedným pohľadom. „Na prvýkrát výborné. Na to, že si nemala kontakt s mágiou je to skvelé.“povzbudivý tón jej hlasu bol niečo ako balzam, kým sa do toho zas neobul Loki s jeho panováčným hlasom„A možno aj v kontakte bola, len je slepé a hluché midgardianské stvorenie.“ Zadíval sa na mňa jeho posmešným pohľadom s falošnou prímesou neviniatka. Tak toto si už prehnal, môj milý. Nenápadne som sa pozrela na knihu a tá sa vzniesla nad jeho hlavu a v jednom momente naňho padla a ja som neskryla svoj škodoradostný úškrnok.

„Takže, ty si po ňom hodila knihu.“ zopakovala to tretíkrát a stále tomu nechcela uveriť. „Tá kniha normálne lietala a potom si ju hodila doňho.“ Nemohla sa na tom prestať smiať. Veronie už začínala byť červená a ja tiež. Sedeli sme na mojej posteli už dobré dve hodiny. „Myslíš, že budem mať za to problém?“ pozrela som sa jej do očí a zahryzla si do spodnej pery. Ten zlozvyk mám od malička a nie a nie sa od odučiť. „Poviem ti, keď si prestaneš hrýzť peru.“ V momente som prestala, síce to nebolo po mojej vôli. „Je to princ a boh v jednom. Môže sa stať veľa vecí.“ Odchlipla si z vína a prebodla ma pohľadom. No a už to začalo, Veronie a jej konšpiračné teórie. „Pozri Frigga sa zasmiala a pokrútila hlavou, u nej je to v poriadku a bude to ok aj u Odina.“ Odchlipla si zas a šťuchla do mňa. „Loki bude ťažší oriešok. Môže...bože, to víno je tak dobré...“zas si odpila a ja som jej pohár zobrala spred nosa a poriadne sa napila. Prehltla som, no vôbec mi nechutilo. Sparvila som kyslú grimásu. „Pokračuj...“ Už som vedela na čo tá myslí. „Noooo, po prvé...urazil sa určite,bude sa ti vyhýbať a potajomky bude plánovať pomstu. Druhá možnosť...“ Začala sa škeriť a nadvihla obočie. „A sme doma.“prevrátila som očami. „Bude na teba ešte horší, no pravda bude taká, že bude o tebe snívať každú noc. No a raz sa stretnete v noci na chodbe a vášnivo si ťa pritiahne k sebe a bude ťa bozkávať...“už sa smiala a nebolo jej nič rozumieť,zobrala som jej pohár a položila ho na nočný stolík a to som sa začala smiať aj ja. „A možno...“ Pozreli sme sa na seba a ja som vzápätí dodala:„A možno sa nestane nič, lebo nás počúva za dverami.“ Smiali sme sa ešte dobrú chvíľu, kým sme sa upokojili a dokázali up seba dostať aspoň jednu celú vetu.
Zadívala som sa jej do očí a premerala si ju. „No ale ty sa pochváľ!“ Zmetene na mňa pozrela a ja som na ňu hodila pohľad, že ty veľmi dobre vieš o čom vravím. „No ale ja ti nerozumiem, keď nepovieš.“ „Ty a Thor.“nadvihla som jedno obočie. „Noooo nie, ani to neskúšaj. Neskúšaj mi ho dohadzovať.“ Ani som na to nemyslela, teda snažila som sa na to nemyslieť, no predstava Veronie a Thora spolu sa mi páčila. Ako dieťa som často vymýšľala fiktívne páry a niekedy som aj ocinovi hľadala ženu. „Ale páčiš sa mu na tisíc percent. Veď som ráno videla“na to sa trochu začervenala a ja som nahodila anjelsky úsmev. „Je taký...všetko by chcel riešiť silou, no je vtipný a...“oči sa jej leskli ako hviezdna obloha, no nebol ten lesk, čo by hovoril o zaľúbenosti. „Nie neboj, nebudem ťa sním dávať do kopy ale sľúb mi, že Thor bude tvoj druhý parťák po mne, lebo inak budem žiarliť.“vyprskla od smiechu. „Nie, neboj. Ty si ty. Mam pocit, že Asgard má novú bohyňu pojašenosti a ja určite chcem byť jej parťák.“ Doslova som jej skočila po krku a nechcela sa od nej odtrhnúť.

Dlho som nevedela zaspať. Celý čas som sa prehadzovala. Bolo mi teplo a celé telo mi spaľovala horúčka. Ak som aj zaspala, po pár minútach som už zas bdela. Po niekoľkých pokusoch o spánok som vykĺzla z postele. Z knihovnice pri balkónových dverách som si zobrala knihu, ktorá mi prvú prišla pod ruku. Otvorila som dvere balkónu. Na moje prekvapenie von nebolo chladno. Vzduch bol svieži aj keď presýtený kvetinovou vôňou. Sadla som si na zem a otvorila knihu. Kniha o príbehoch Asgardu. Na konci knihy som si nalistovala obsah a ten si prezrela. Príbehy bohov, vojny, no o tých som čítala na Zemi veľa ale zastavila som sa pri Strážcovi. Počula som o ňom, no nie veľa. Strany 346-356. Snažila som sa ich na listovať ale všetky tie strany boli vytrhnuté. Vzdychla som a položila ju vedľa seba na zem. A čo teraz, zaspať len tak nezaspím a už sa mi ani nechce. „Čo do pekla teraz idem robiť?“ nahlas som si vzdychla. „Okrem toho, že je hluchá, hlúpa a namyslená, tak sa ešte rozpráva aj sama so sebou.“ z balkóna podomonou sa ozvalo zachechtanie. Pravrátila som očami, no kútiky úst sa mi vytočili do hora. Rukami som sa chytila zábradlia a pozrela sa na balkón dole. Trochu som sa začervenala. Stála som tam len v spodnom prádle a dlhom župane. Loki  opretý chrbtom o zábradlie sa na mne bavil. Strapaté vlasy mu padali do očí. „Je nevkusné počúvať cudzie rozhovory aj keď sú sami so sebou.“ Zasmial a to mu jeden prameň vlasov. Hlavou pohodil a uškrnul sa:„Ale nevkusné je tiež, keď niekto hádže knihu po druhých.“ Zaskočil ma, síce som to mohla čakať. Zadíval sa na mňa a snažil sa potlačiť smiech. Nadvihla som obočie. „Ospravedlniť sa ti neospravedlním. Možno až potom ako ty mne.“ Pozrel sa mi do očí. „Si smiešna, Katharine. Ale dobre sa na teba pozerá.“ Kusol si do pery a potmehúdsky sa usmial. Cítila som ako mi do tváre stúpa červeň. Pokrútil hlavou. „Dobrú noc, Katharine. Ráno na raňajkách...“ Vošla som do izby a zvalila sa na posteľ celá červená. Idiot. V bruchu sa mi spravili motýle a ja som sa usmiala. Nie...je to len hlúpy pocit, lebo ti povedal, niečo čo si dávno nepočula a je to Boh faloše, nemohol to myslieť vážne. Argumentoval môj mozog, no po celom tele sa mi rozhostil úplne iný pocit.