Z iného sveta

Kapitola Tridsiata Deviata

Vlasy som si rýchlo utiahla do uhladeneného copu. Na nohy som si natiahla vysoké čierne čižmy vyrobené z tej najkvalitnejšej kože len pre mňa. Ako keby sa na tento moment čakalo. Narýchlo som sa pozrela do zrkadla. Nevidela som seba, ale niekoho iného. Čierne kožené nohavice prispôsobené na boj nie sú môj štýl, cítim sa v nich nepohodlne. Do nich zastrčená priliehavá čierna košeľa a špeciálny korzet. Opasok s obalom na dýku, ktorý bol však prázdny. Toto nie som ja. Nevrhla by som sa do boja. Teraz som však po uši v sračkách a iná cesta nie je.

Radšej som uhla pohľadom a pobrala sa k dverám. Poslednýkrát som sa obzrela po komnate, v ktorej momentálne vládne obrovský neporiadok a chaos. Keď toto skončí, tak sa niekde zavriem a už nevyjdem. A ak si ti náhodou  rozmyslím, tak prídem nakopať Aleasovi zadok, ak mu ho niekto nerozpára. Idem otvoriť dvere, no z druhej strany ich niekto otvorí a mňa  trafí do hlavy. „Au, do Ríma!" chytím sa hlavy a hneď na to sa spoza dverí zjaví Loki. „Kriste... nechcel som... si v poriadku ?" vrhol sa ku mne a prekvapilo ma, že ma silno objal. „Naozaj to chceš urobiť?" nervózne sa ma opýtal a premeral. Prikývla som hlavou:„A čo iné mi už ostáva." „Utiecť so mnou napríklad," jemne ma chytil za ruku a prepietol si so mnou prsty. „ A nechať tu všetkých ?" vykĺznem z jeho zovretia a ruky si prekrížim na prsiach, ako to bežne robím. „Áno." Zavriem oči a vydýchnem:„Znie to... lákavo, ale nie. Nemôžem tu..." Nedopoviem a on ma na čelo pobozká. Zašepká: „Ja ťa ale nechcem vidieť zomierať." Pre zmenu si premeriem zas ja. Všimnem si, že ma nakrivo golier. Napravím mu ho so slovami:„ Kto povedal, že zomriem." Jemne sa usmial a spoza opaska vytiahol krásne tvarovanú dýku so smargadami a ónyxami. Vtisol mi ju do ruky a ja som si ju bez slov vložila do prázdneho púzdra za opaskom. Vykročila som z dverí a v hrdle som mala guču. Zastavila som sa a obzrela sa. Loki tam ešte stále stál, potom sa pobral mojím smerom a naširoko sa usmial. „Chcel si zo dramatizovať?" „Ja... nikdy, ale už sa neviem dočkať, ako ideme nakopať riť nijakým potvorám," úškľabil sa jeho klasickým úsmevom. „Mala chuť som ti povedať niečo pekné, ale už som si to rozmyslela, ty idiot."

Nádych a výdych. Jeden krok ma delí od pekla. Loki stojí pri mne s rukou na veľkých vchodových dverách. Dobehne zadýchaný Aleas s Asou. „Ako to vyzerá von?" zašomrala som a zároveň zaškrípala zubami. „Vyzerá to zle... Je ich príliš veľa...," Asa vydýchla. „Tak to vám gratulujem... chceli ste vojnu, tak ju mate," vyštekla som a uprudko otvorila dvere.

Čakalo ma tam peklo. Chytila ma panika a zmrzla som na mieste. V ušiach mi hučalo. Všade je krik a plač. Kurva, kurva... Pohni sa. No moje nohy sú ako drevené. Loki na mňa niečo kričí. V mysli som niekde pri otcovi a Chrisovi, dúfam, že sa im nič nestane. Niekto ma schmatne pod krkom a pritlačí o stenu. Začnem sa mykať a vrieskať, keď zistím, čo ma to škrtí. Je to démon. Je celý čierny až slizký. Cvaká mi zubami pred tvárou. Pazúry sa mi zarývajú do krku a zle sa mi dýcha. Rozhadzujem rukami. Odrazu však zavadím rukou o môj opasok s dýkou. Démon sa už nado mnou zalizoval a slizkou rukou mi prešiel po líci. Je pokrytá niečím... zrejme krvou. „Aká pekná tvárička, možno aj tak chutí, " zaškeril sa s odpudivým úsmevom. Odpľula som si do jeho ksichtu:„Na to tak zabudni." Prudko som vytiahla dýku z púzdra a zabudla mu ju do hrude. Potiahla som dole. Zovretie na mojim krku povolilo a démon sa zvalil k mojím nohám. Uškrnula som sa stále v šoku a všimla som si, že všade na okolo lietajú ďalšie takéto príšery, ktoré ešte nikto nerozpáral.

Démoni padali jeden za druhým, no aj tak to nestačilo. Mohla som bojovať, no stále ich viac a viac pribúdalo. Nad Asgardom je niečo ako portál, z ktorého prilietajú. Diera  zo samotného pekla. Zaškrípem zubami, keď sa na mňa vrhnú dve potvory. Odrazím ich mágiou, ktorá je s mojím hnevom a nechuťou čoraz silnejšie. Hodím ich o stenu a z poškodenej steny sa na nich zrúti balvan. Musela som sa usmiať, no ten však hneď zamrzol. Loki ležal na zemi a naťahoval sa za jeho dýkou, ktorá je od neho niekoľko centimetrov. K zemi ho priklincoval démon, ktorý si naňho už brúsi žlté tesáky. Na zemi vedľa neho je Aleas. Ti ež sa nemôže hýbať. Démon ho druhou ruka drží pod krkom. Vykročím k ním. Cestou zo zeme zdvihnem kameň pomocou levitácie. Šmarím mu ho do hlavy. Odvráti sa od nich a oči zavŕta do mňa. Vydá zo seba hrdelný zvuk. Pravdepodobne vyhrážka, no jediné, čo rozumiem je, že mi odtrhne moje trblietajúce ruky. Rozbehne sa ku mne. Z úst mu frkajú nechutné sliny.  Stojím ako z kameňa. Ani sa nehnem. Dva metre. Jeden a pol. Skončil. Nemykla som sa. Len som zdvihla ruku a mágiou som ho zastavila. Skoro žiadnou snahou som ho zdvihla do vzduchu dosť vysoko na to, aby pochopil, že nie som len slabé dievčisko so trblietajúcimi sa rukami. Hlavu som naklonila do strany a škodoradostne sa usmiala:„Posledné slová?"  Len zavyl a ja som ho roztrhla na dve polky. Telo sa zrútilo niekde medzi Lokiho a Aleasa. Tí len vyplišťali oči. Hlavne Aleas. Prevrátila som očami a rukou som si napravila rozstrapatený cop. „To bolo čo?!" zahabkal Aleas, zatiaľ ako sa zdvíhal zo zeme. „Nič zvláštne," prehodila som určite nie so skromným tónom, kým som mu podala jeho zbraň. Loki ma poťapkal po pleci a už ho nebolo. Aleas sa tiež niekde rozbehol a ostala som tam sama. Medzi ruinami a prachom sa hemžili okrem démonov aj iné potvory, na ktoré je už dýka primálo.
Prešla som okolo tela mŕtveho vojaka. V niektorých kultúrach by ma za zo odsúdili, no teraz sa tu jedná o holé prežitie. Z meravej ruky som mu vybrala meč. Ešte nikdy som s mečom poriadne nebojovala, no raz to musí byť po prvýkrát. Ešte raz som zablúdila pohľadom k vojakovi. Bol celkom mladý. Hrudník mu tie potvory celý roztrhali. Hnev a nenávisť vo mne kypia. Za chrbtom začujem šramotenie a vrčanie. Otočím sa a uvidím, ako sa niečo ku mne prikráda. Nie je zo ani vlk, ani démon. Boh vie, čo je to, no jedno je isté, vojak bol jeho korisť. Rozbehne sa a pripraví sa na útok. „Tak si poď pre mňa," ticho zašepkám. Ako by mi rozumel. V mihu sekundy po mne vyštartoval. Vyšprintovala som po najbližších schodoch s potvorou za pätami. Mala som náskok, ktorý som využila, tým že som sa vyštverala na najbližší vyvýšený bod. Prenasledovateľ sa tam nemal, ako dostať. Len dole krúžil a vrčal. Vyčkávala som a potom nastal ten moment. Zaskočila som. Meč pevne zovretý v rukách. Švihla som. Nie silno, no úder bol smrteľný. Hlavu mu ostala visieť na pár šľachách. Meč mi vypadol z ruky, lebo nie som zvyknutá na ten pohyb. V rukách mi vibruje. Meč zas znovu chytím a rozbehnem sa smerom k hradu, aby som ho ochránila pred votrelcami.