Po 7 panákoch som pociťovala ako mi alkohol prúdi v žilách. Začalo mi byť teplo a tak som sa rozhodla že, si idem na parket trochu zatancovať. Keď som sa dostala do stredu parketu, okolo mňa tancovali rôzne ženy, na ktoré sa pozerali muži. Sedeli na čiernych kožených pohovkách a sledovali nás ako nejakú korisť. Pomaly som sa začala hýbať do rytmu hudby. Mala som pocit akoby ma niekto sledoval avšak vôbec som nemala náladu zisťovať, kto to je. Chcela som sa proste iba baviť a tancovať. Naraz som ucítila na svojich bokoch niekoho ruky. Otočila som sa a spoznala, že je to ten muž, ktorý na mňa prehovoril na pohovke. Chcela som mu povedať, aby toho nechal, ale nemala som vôbec žiadnu silu. Cítila som sa slabá.
„Netušil som, že dievčatko ako ty môže tak sexy tancovať. Môžeš mi ísť zatancovať aj dozadu", prehovoril mi do ucha. Následne ma chytil za ruku a ťahal do zadnej uličky. Zastali sme pri dverách WC, kde ma oprel o stenu a začal bozkávať. Snažila som sa ho odstrčiť ale bol moc silný.
„Pustite ma. Ja to nechcem", skríkla som.
S bozkami sa presunul na môj krk, kde ho začal hrýzť a sať. Bolelo to. Snažila som sa kričať o pomoc ale cez hlasnú hudbu ma nikto nepočul. Zatvorila som oči a nechala slzám voľný vstup. Naraz som jeho nechutné bozky necítila a nepočula som ani hrať hudbu. Keď som otvorila oči naskytol sa mi pohľad na Harryho, ktorý držal chlapa za krk pritlačeného o stenu.
„Ako si si kurva dovoliť dotknúť sa niečoho, čo ti skurvene nepatrí?", kričal Harry mužovi do tváre.
„J-ja s-som n-neved-del, že pat-trí v-vám. O-odp-puste mi p-pane. ", snažil sa hovoriť pomedzi nádychmi. Harry sa usmial tak, až som dostala z neho strach. Nikdy som ho takého nevidela. Keď uvoľnil stisk na jeho krku, muž sa rozkašlal a následne Harry znova prehovoril:
„Ha - Takže ti prosíš o odpustenie? Fajn - tak ti teda odpúšťam."
„Ďakujem vám p-„nedokončil vetu, pretože Harry vytiahol zbraň a strelil ho do hrude. Nedokázala som vydať zo seba ani hlásku. Vtom sa mi prudko zatočila hlava a pomaly som začala strácať vedomie. Posledné, čo som videla bolo, ako na zem dopadlo bezvládne telo v mláke krvi.
Prebudila som sa celá spotená a udýchaná. Znova to bol ten sen. Nenávidela som ho. Kiež by bol nejaký, spôsob ako by som tomu snu mohla zabrániť. Pomaly som pootvorila oči a nepoznávala som to tu. Určite niesom u Harryho. Izba bola zladená do tmavo hneda, posteľ bola obrovská. Povliečky boli čiernej farby. Chcela som sa postaviť ale ostrá bolesť hlavy ma zrazila opäť na posteľ. Pozrela som sa na seba a zistila, že som iba v spodnom prádle a podprsenke. Na pravej strane krku som pocítila štipľavú bolesť. Snažila som si spomenúť, čo sa včera stalo, ale márne. Posledné, čo si pamätám bolo bezvládne telo na zemi. Naraz sa otvorili dvere, v ktorých sa objavil Harry s minerálkou v ruke. Inštinktívne som si pritiahla prikrývku bližšie, aby som sa čo najviac zakryla. Keď prišiel až ku mne sadol si na posteľ, podal mi pohár s vodou a povedal:
„Vypi to, malo by to zmierniť bolesť"
Poslúchla som, vypila pohár dodna a položila na stolík.
„Ďakujem", poďakovala som, na čo Harry nejako nezareagoval. Namiesto toho zobral pohár, postavil sa a vykročil k dverám.
„Harry, čo sa vlastne včera stalo?", konečne som sa odvážila spýtať. Pravdepodobne ho to naštvalo, že mu kladiem túto otázku, pretože som videla ako zaťal ruku v päsť až mu zbledli hánky. Chvíľku tam nehybne stál. Keď som si myslela, že prehovorí otvoril dvere a bez slova odišiel. Samozrejme na konci nezabudol dvere zamknúť. Po Harryho odchode som znova zavrela oči a zaspala.
V noci som sedela v aute s rodičmi a počúvala hudbu. Ďalší nudný výlet. Naraz mi niekto vytrhol slúchadla z uší.
„Caroline, počula si ma?", prehovorí mama.
„Á-áno áno, počúvala", odpovedala som. Popravde som vôbec nevedela o čom hovorila.
„Tak čo som teda povedala?", spýtala sa ma.
„Ahm - noo - povedala si, že...." , doriti čo povedala. Čo mohlo byť také dôležité? Zabudla som na niečo?
„Bože Caroline, nikdy ma nepočúvaš. Vôbec nikdy. Aj keď, ti niečo prikážem a poviem tváriš sa ako keby si ma počúvala, ale naopak absolútne nevieš čo od teba chcem. Vytáča ma to. Kedy konečne dospieš, kedy sa naučíš konečne počúvať druhých, kedy konečne..."
„Argh.... Pochop, že už niesom malá. Mám svoj vlastný život. Mám kamarátov. Som šťastná. Nepotrebujem ťa. Nepotrebujem vás oboch. Dajte mi už konečne pok-...
„POZOR!!!",počula som ako otec skríkol. Videla som ako sa na nás valí kamión. Otec prudko stočil volant doprava a my sme vybočili z cesty. Rútili sme sa dolu kopcom, musela som zavrieť oči. V duchu som sa modlila nech všetko dobre dopadne. Keď auto konečne prudko zastavilo otvorila som pomaly oči. Hlava ma nesmierne bolela a cítila som, že krvácam.
„Mama, ocko, ste v poriadku?", spýtala som sa.
S bolesťou som sa odpásala a snažila nájsť mobil. Keď som ho našla zobrala som ho do ruky, zapla ho a zasvietila. Všetko bolo zničené. Porozhliadla som. Okolo nebolo nič iba les. Rýchlo som musela zistiť ako sú na tom moji rodičia, ale to čo som vtedy videla som nechcela nikdy v živote vidieť. Obi dvaja ležali na palubnej doske. Boli mŕtvi.
So slzami v očiach a hlasným výkrikom som sa prebudila. Skrčila som kolená a začala plakať ešte viac. Prosím, ja už viac nevládzem. Pocítila som ako mi niekoho ruka dopadla na chrbát. Zľakla som. V celej izbe bola totiž tma.
„Hej - je to v poriadku", prehovoril potichu hlas, ktorý som veľmi dobre poznala.
„Harry -", rýchlo som ho objala okolo tela a hlavu zaborila do jeho hrude. Práve teraz som potrebovala mať niekoho pri sebe. To čo som nečakala bolo, že mi objatie vrátil.
„Ššš - neboj sa. Bol to iba zlý sen, nič viac. Som tu", hovoril potichu a pritom mi prechádzal rukou po chrbte.
„T-to nebol s-sen", snažila som rozprávať pomedzi plačom. Kiežby.
Ani neviem ako dlho sme zostali takto v objatí, keď sa naraz odtiahol a chcel sa postaviť. Ja som ho v tom ale zastavila. Chytila som ho silno za zápästie.
„P-prosím neodchádzaj", zašepkala som.
„Neodídem, iba ti prinesiem vodu, hneď som tu", povedal a odišiel. Ako som ležala sama v posteli, pomaly som zavrela oči a snažila sa zaspať. Ale hneď ako som to urobila som uvidela krvavé tváre rodičov.
YOU ARE READING
Kidnapped
Romance„Je to moja vina. Všetko je to moja vina, keby som ich počúvala, tak by sa to nikdy nestalo. Prosím, odpustite mi", povedala som a začala plakať ešte viac. „Caroline, neobviňuj sa, vôbec to nieje tvoja vina.", pošepkal a rukou ma hladil po chrbte. ...