Kidnapped

36

V harryho výraze som poznala strach a bolesť? Moje slová ho mali zastrašiť a donútiť povedať pravdu, ale otázkou zostáva, či by som vážne dokázala opustiť harryho. Pravda je, že som sa do neho bezhlavo zamilovala. Od smrti rodičov je jediný človek, u ktorého som sa začala cítiť ako súčasť rodiny. Jeho zorničky sa rozšírili a ústa jemne pootvorili. Pozrela som sa dole a všimla si ako silno zatína päste až mu začali blednúť hánky. Svoj zrak som premiestnila na jeho tvár a stretla sa s jeho očami. Niečo na ňom bolo iné, niečo nebolo správne. Oči mal jemne podliate krvou a sťažka dýchal.

„Harry si v poriadku?", prehovorila som a chcela k nemu pristúpiť ale nakoniec som si to rozmyslela.

„Ty - ty ma nemôžeš opustiť. S-sľúbila si, sľúbila si, že ma nikdy n-neopustíš," pozrel sa na mňa a usmial sa, „nemám pravdu?", spýtal  sa a kráčal smerom ku mne. Bála som sa ho. Nebol to ten harry, ktorého som poznala. Pomaly som začala cúvať.

„Harry, čo je s te -" 

„NEMÁM PRAVDU?", povedal hlasnejšie. Zrazu som chrbtom do niečoho narazila, obzrela som sa dozadu. Auto. Som v pasci. Svoj zrak som opäť presunula dopredu na Harryho, ktorý stál blízko u mňa. 

„Prosím Harry to niesi ty", povedala som a snažila sa od neho dostať preč. Naraz svoje ruky položil na auto, čím mi zabránil v pohybe. 

„Odpovedz!", prehovoril hlbokým hlasom. Nedokázala som vydať zo seba ani hlásku a tak som iba prikývla.

„Dobre, teraz si sadneme do auta a vrátime sa domov". Odstúpil, otvoril mi dvere aby som si mohla nastúpiť. Chvíľku som stála na mieste, až som nakoniec rozhodla vstúpiť dnu.

...

Keď harry zaparkoval pred domom, vystúpil a otvoril mi dvere. Pomaly som z neho vyšla a nasledovala ho. Prišli sme k dverám domu a harry vytiahol zo zadného vrecka nohavíc kľúče. Ako odomkol naraz mu zazvonil mobil. Na nič nečakal a hovor prijal.

„Čo je?... Nie teraz nemôžem...pošli tam niekoho iného... na to ti seriem.... doriti fajn, hneď som tam", ukončil hovor a mobil si vložil znova do vrecka.

„Ja -

„Nemusíš nič hovoriť", prehovorila som potichu. Nechcela som nič počuť. Hľadel na mňa zatiaľ čo sa snažil  nájsť vhodné slová.

„Len, nikam neodchádzaj, prosím. Dnes večer ti všetko vysvetlím, sľubujem", povedal a chcel sa ma dotknúť, ale svoju ruku včas stiahol, nastúpil do auta a bez ďalšieho slova odišiel.

S nepríjemným pocitom v hrudi som otvorila dvere a vošla dovnútra. Mala by som odísť? Povedal, že mi dnes všetko vysvetlí. Ale ja neviem či som pripravená to počuť. Pozrela som sa pred seba na hodiny, ktoré vysali nad schodiskom. Ukazovali osem hodín večer. Vyzula som si topánky, prešla do obývačky, kde som si ľahla na sedačku, povzdychla si a od samého vyčerpania zavrela oči.

...

Zobudila som sa na príjemnú vôňu, ktorá sa niesla celým domom? Pomaly som otvorila oči a zbadala jemné svetlo vychádzajúce z kuchyne. Že by už bol Harry doma? Postavila som sa a potichu prešla cez jedáleň až do kuchyne. Otvorila som dvere a ihneď zvraštila obočie.

„Prepáč ak som ťa zobudil, ale bol som taký hladný, že som to nevydržal", povedal John a na tanier položil omeletu. Z toho pohľadu mi nahlas zaškŕkalo v bruchu.

„Kde je Annie?", na chvíľu prestal a pozrel sa na mňa s úškrnom.

„To isté platí pre Stylesa", prehovoril a zdvihol obočie.