Kidnapped

37.

Keď auto konečne zastavilo, vodič ako som už zistila Frank vystúpil a obišiel auto. 

„Ešte jedna vec", povedal a podal mi do ruky čiernu masku, „toto si nasadíš na tvár, keď sa ocitneme pred dverami. Každý tam bude mať masku. Je to podmienka" ,vystúpil z auta, kam som ho nasledovala. Keď som vystúpila ihneď ma oslepil záblesk fotoaparátu a následný hluk novinárov, ktorý stály za červenými páskami. Jemný stisk na ruke ma vrátil do reality.

„Usmej sa", prehovoril John a vykročil na červený prestretý koberec po schodoch. Ako sme tak kráčali naraz jeden z novinárov zakričal a tým upútal našu pozornosť.

„Pán Evans, pán Evans,  je pravda že vám otec zanechal peniaze a jeho firmu?"

„Áno zanechal a ja ju budem viesť tak najlepšie ako len viem, presne tak ako si to želal", odpovedal John a jemne sa usmial. Následne niekto zozadu vykríkol ďalšiu otázku.

„Kto je tá že na vedľa vás? Je to vaša milenka alebo priateľka, či dokonca manželka?" Na posledné slovo mi úsmev zmizol z tváre. Naopak John so stálym úsmevom na tvári odpovedal:

„Nuž už to asi ďalej v tajnosti držať nemôžem. Nie, ešte to stále nieje moja žena, iba priateľka. Ale i tak som po boku s ňou ten najšťastnejší muž na svete", odpovedal a uštedril mi na líce bozk. 

„Otázočka pán Evans", vykríkla ďalšia novinárka v hnedom kabáte, „smrť vašej manželky vám priniesla veľa bolesti a straty, ale hovorí sa, že vrah je stále na slobode, čo nám na to poviete?"

Naraz sa Johnovi vytratil úsmev a jeho zorničky sa rozšírili. Ruku mi obtočil okolo pásu a bez ďalších slov ma vyviedol hore schodmi. Nechápem, čo sa stalo. Prečo nedokázal odpovedať na tú otázku?

 Ako sme kráčali, za sebou sme zanechávali rozrušené hlasy novinárov, ktorý vykrikovali ďalšie a ďalšie otázky. Keď sme prišli pred dvere, muž v čiernom obleku čakal pokiaľ si nasadíme masky, otvoril dvere a vpustil nás dnu. Ihneď sa mi naskytol pohľad na miestnosť, v ktorej sa nachádzalo nespočetne veľa ľudí.  Zo stropu visel kryštálovo sklenený luster. Celá miestnosť bola zladená do smotanovo biela. S Johnom po boku, som zišla schody a pripojila sa do davu ľudí. Všetci boli odetý v nóbl oblekoch, šatoch a všetci mali na tvárach masky. Bolo tu minimálne 200 ľudí. Niektorý sa rozprávali, niektorý iba postávali a pozorovali okolie. Po chvíľke sme zastavili pri jednom páre.

„Ah pán Walter, pani Walterová som rád, že vás opäť vidím", prihovoril sa John starému páru pred nami a uštedril žene pred nami bozk na líce. Nemohli mať vyše ako 60 rokov.

„John chlapče, som rád, že ťa opäť vidím", odpovedal Pán Walter, ktorý mal na sebe taktiež čierny oblek. Jeho vlasy boli husté a celé prešedivené. 

"Oh John zlatko, pripadá mi to ako večnosť odkedy som ťa naposledy videla", odpovedala Pani Walterová s maskou na paličke, ktorú si pridržiavala blízko tváre. Jej tmavo zelené šaty na ramienka jej spadali až po zem a jej vlnené ryšavé vlasy mala prehodené cez plece. 

„A kto je táto krásna dáma vedľa teba?", spýtal sa pán Walter.

„Dovoľte mi predstaviť moju priateľku Caroline. Caroline toto sú veľmi dobrý priatelia môjho otca", povedala a usmial sa.

„Rada vás spoznávam", povedala som a venovala im široký úsmev. Avšak tento bol pravý. 

„John, kedy si nám to chcel povedať", prehovoril pán Walter.

 „Nechcel som to moc skoro oznámiť, a hlavne nie potom, čo sa stalo", povedal John a naraz mu úsmev zmizol z tváre.

„Zlatíčko, moc nás to mrzí. Bolo to dobré dievča. Nezaslúžila si to. Vždy vyzerala tak šťastne, nikdy by ma nenapadlo, že jedného dňa..", prehovorila potichu pani W.