Kidnapped

22.

Harry pozor!", nahlas som skríkla. Avšak Harry sa nestihol uhnúť včas a tak obidvaja skončili na zemi. Alex sedel na Harrym a napriahol päsť aby mu uštedril ranu. Rýchlo som k nim pristúpila, chytila Alexovu ruku a zabránila mu v pohybe. Následne som ucítila ruky na mojom pase, ktoré ma začali ťahať k ich autu. Snažila som sa vymaniť zo zovretia ale márne.

„Prosím pomôžte nám n-", vykríkla som skôr ako mi na ústa pristála dlaň, ktorá mi zabránila v kričaní.

„Drž hubu", sykol po mne. So strachom v očiach som sa pozrela na Harryho, ktorý sa snažil postaviť zo zeme. Keď ma doviedol až k ich autu za sebou som započula odistenie zbrane.

Radím ti aby si mi vrátil, čo mi patrí inak dopadneš horšie ako tvoj kamoš", obidvaja sme sa pozreli na chlapca, ktorý ležal na zemi v bezvedomí. Všimla som si, že dýcha lebo sa mu dvíhal hrudník.

„T-to by si n-nespravil", prehovoril až moc koktavo Caiden. Harry s úškrnom odpovedal:

„Chlapče, ty si ani nedokážeš predstaviť, čoho všetkého som ja schopný"

Po chvíli som pocítila ako sa stisk na mojom tele uvoľnil až úplne opadol. Ihneď som sa rozutekala k Harrymu. Keď som bola konečne u neho zbraň držal stále namierenú na Caidena. Pomaly som chytila Harryho za rameno a potichu prehovorila:

„Harry ty to nechceš urobiť. Poznám ťa, ty nie si jeden z nich. Prosím poďme domov!"

Pohľad, ktorý upieral na chlapca naraz presunul na mňa. Chvíľu na mňa hľadel až nakoniec pomaly spustil ruku, v ktorej držal zbraň.

„Vypadni", povedal Harry so zrakom presunutým na Caidena. Ako rýchlosťou blesku Caiden otvoril dvere, nasadol do auta, naštartoval a odišiel. Zrazu som započula v diaľke policajné sirény, určite ich musel privolať majiteľ obchodu.

„K*rva"

Harry ma chytil za ruku, dotiahol k autu a otvoril dvere. Inštinktívne som si sadla dovnútra. Keď bol v aute konečne aj Harry rýchlo strčil kľúč do zapaľovača, naštartoval a vyrazil na cestu.

Nevedela som, kam to ideme ale rozhodne sme sa domov ešte nevracali. Všimla som si, že sa začína pomaly stmievať. Takže dnes to do mesta asi nestihneme. Chcela som sa ho spýtať na cestu avšak cez okno som zbadala veľkú budovu s červeným nápisom „hotel". Harry stočil volant doľava a zaparkoval pred budovou a prehovoril:

„Dnes prespíme tu. Zajtra budeme pokračovať."

Odpásal sa a otvoril dvere. Spravila som to isté a spoločne sme sa pobrali k hotelu. Keď sme vošli dovnútra, dych sa mi zasekol v hrdle. Ja som vedela, že to nebude len tak nejaký hotel. (Ak ste videli film Sám doma, predstavte si tú recepciu, presne tak to tu vyzeralo.) Spoločne sme s Harrym pristúpili k pultu, kde nás privítala recepčná:

„Vitajte v Hoteli Grand ako Vám môžem pomôcť?", prehovorila so žiarivým úsmevom a zrakom upreným na Harryho. Bože presne takéto typy žien neznášam. Dlhé blond vlasy, ktoré mala prehodené cez práve plece, pery jej zdobil leskle červený rúž. Uniformu jej tvorila čierna upnutá sukňa a biela pásiková košeľa u ktorej boli 3 vrchné gombíky rozopnuté, takže každý zákazník teda presnejšie každý slobodný či ženatý muž mal výhľad na jej hruď.

„Chceli by sme tu zostať na jednu noc". Keď Harry odpovedal blondínka presunula pohľad na mňa a zvraštila obočie. Následne ho znova presunula na Harryho a pokračovala:

„Rozumiem, takže dve iz-

„Jedna izba bude stačiť". Harry opravil blondínku a tým prerušil jej ťukanie do počítača. Následne blondínku obdaroval jedným z jeho neodolateľných úsmevov. Tá sa ihneď začervenala, sklonila hlavu naspäť k počítaču a prehovorila:

„Hneď to bude".

Keď sme konečne dostali svoju kartu od izby s číslom 303 pobrali sme sa k výťahu, do ktorého sme nastúpili, stlačili tlačidlo a čakali pokiaľ nás výťah vyvezie na dané poschodie.

Číslo vo výťahu ukázalo 5 poschodie a dvere výťahu sa s cinkotom otvorili. Harry na nič nečakal vystúpil z výťahu a zamieril smerom doprava. Spravila som to isté a nasledovala ho. Keď sme zastavili pred našimi dverami, Harry vopchal kartu do dverí, otočil kľučkou a otvoril. Pomaly odstúpil od dverí a nechal ma prejsť ako prvú. Keď som sa ocitla vo vnútri ústa sa mi otvorili dokorán. Myslela som si, že nič krajšie ako bola tá predsieň v hoteli už nemôže byť. Ale mýlila som sa.

Prešla som k oknu, ktoré sa nachádzalo na konci izby a pozrela von. Okno sa tiahlo od podlahy až po strop a po bokoch viseli dlhé tmavé závesy. Rukou som sa dotkla skla a premýšľala nad tým, kde by som bola, ak by ma Harry nikdy neuniesol. Ani neviem koľko minút prešlo až pokým som nezapočula hlasy a na to buchnutie dverí:

„No, myslím, že za tú cenu sa to oplatilo. A ešte k tomu máme aj perfektný výhľad", prehovoril Harry. Otočila som sa k Harrymu, ktorý sedel na posteli a hľadel smerom na mňa.

„I keď ma nikdy neomrzí pohľad na teba, ale tak ako každý človek aj ty sa musíš ísť osprchovať ", dodal s menším úškrnom. Svoje oči som presunula na svoje telo a až teraz si všimla že som celá špinavá. Och, nieje div, že tá recepčná hádzala po mne znechutené pohľady. Rýchlymi krokmi som prešla ku dverám kúpeľne, ktoré sa nachádzali pri vchode. Otvorila som ich a chcela vstúpiť ale ešte predtým ani neviem prečo, som sa pozrela na Harryho, ktorý stál čelom k oknu. Zrejme vycítil môj pohľad, pretože prehovoril:

„Chceš snáď s niečím pomôcť alebo dokonca potrebuješ spoločnosť?" Do kúpeľne som vstúpila tak rýchlo ako som len mohla, prudko zavrela dvere a oprela sa o ne. Čo si o sebe myslí? Že ma môže špehovať a -, tak počkať vlastne som ho ja začala špehovať prvá, takže - . Arghh, prečo ma vždy dostane do úzkych? Po chvíľke som za dverami započula tlmený hrdelný smiech. Ani som si nevšimla a pocítila som ako sa aj mne po tvári vytvára úsmev.