Kidnapped

1.

Do konca hodiny zostáva ešte pár sekúnd. ,,Crrrrrn" ,hneď ako zazvonilo sa všetci žiaci rozbehli z tried von, okrem mňa. Vždy som chodila ako posledná, pretože povedzme si úprimne nemám na tejto škole dobrú reputáciu. S mojou 160 centimetrovou výškou, hnedými dlhými vlasmi, ktoré mi siahajú až po pás, modrými očami a trochu plnšiou postavou sa od ostatných nejako moc nelíšim. Ako tak kráčam po školskej chodbe so sklonenou hlavou zrazu do niekoho narazím.

,,Hej dávaj bacha, si slepá?" Zdvihnem hlavu a pozriem sa s kým som sa to vlastne zrazila a v tej chvíli by som chcela byť najradšej neviditeľná. To mi ešte chýbalo naraziť na ,,královnu" alias ,,barbínu" celej školy Tamaru a jej 2 primabaleríny Stephanie a Melanie.

,,Nepočula si čo som povedala?", zakričala Tamara. Pokračovala som daľej v chôdzi ako keby sa nič nestalo. Zrazu niekto do mňa strčí a ja sa ocitám na zemi s rozhádzanými učebnicami okolo seba. Otočím sa a nadomnou sa týči Tamara so širokým úsmevom na tvári, ktorá v ruke drží ružový mobil olepení ružovými trblietkami otočení na mňa.

,,Ale, ale niekto tu nevie chodiť." povie a celá škola sa začne smiať.

,,Pozdrav do videjka Caroline". Začnem pomaly vstávať zo zeme a snažím v sebe udržať slzy, ktoré sa mi derú von.

,,To stačí". Moja najlepšia kamarátka Layla s krátkymi čiernymi vlasmi po plecia, ktorá stojí za Tamarou vyzerá ako keby mala každú chvíľu vybuchnúť hnevom.

,,Tss, to ťa musí zachraňovať dokonca už aj tvoja malá... "

,,Dokonči tú vetu a ja prisahám, že ti zmalujem ten tvoj plastikový hnusný... ".

,,Layla nechaj to tak ", poviem.

Pozbieram si zo zeme rozhádzané knihy a prístupim k Layle.

,,Ale veď vieš čo ti spravila, nemôžeš len tak odísť a nič nespraviť. "

,,Prosím, nechaj to tak ", odpoviem.
Keď sa zdá že nič horšie už nepríde Tamara dodá:

,,Presne nechaj to tak, tak ako teba nechali tvoji rodičia!"

Po týchto slovách som sa už neudržal, otočila som sa a vrazila som Tamare päsťou do tváre. Musím uznať, že to bol dobrý pocit. Napokon som sa otočila a odkráčala s Laylou preč. Celú cestu nikto nič neprehovoril. Po pol hodine sme zastali pred mojím domov. Čo najrýchlejšie som poďakovala Layle a povedala som jej, že sa uvidíme v škole. Nakoniec sa objimeme a rozídeme každá svojou cestou. Keď sa ocitám pred dverami domu nervózne vytiahnem zväzok kľúčov pomaly odomykám a...

(na obrázku Layla)