Draco Malfoy

24.

Rawen

Akurát som sa presúvala z histórie mágie na test z elixírov. Včera večer som kúsok stresovala ale potom som si uvedomila koľko času som strávila učením na tento test a celkom mi to pomohlo. Pred triedou sedelo množstvo študentov ktorí sa na poslednú chvíľu snažili naučiť učivo z celého roka. Pousmiala som sa lebo mi to pripomenulo Draca ktorý celú včerajšiu nedeľu presedel v spoločenskej miestnosti a študoval. Ja som si len v rýchlosti prelistovala niekoľko strán a zvyšok dňa strávila v bazéne.

Vošla som do miestnosti a usadila sa. Netrvalo dlho a na našich stoloch pristáli papiere s otázkami. Profesor Snape sa usadil na svoje miesto a pozorne sledoval všetkých študentov. Ja som sa pustila do vyplňovania otázok a síce som sa pri niektorých zasekla ale celé vyriešenie testu mi nezabralo viac ako pól hodinu. Posledný krát som si prešla svoje odpovede, zobrala papiere a odniesla ich na Snapov stôl. Chystala som sa odísť ale profesor ma ešte vyrušil.

„Premýšľal som nad tým o čo ste ma žiadala." pozrel sa na môj test a pokračoval, „Každý štvrtok o piatej sa budeme stretávať tu."

„Ďakujem vám."

Táto vec ma celkom potešila a tak som z miestnosti odchádzala s poriadnym úsmevom. Ďalšie predmety mi prešli tiež pomerne rýchlo a tak som bola ešte plná energie. Preto som si to z poslednej hodiny zamierila rovno do knižnice. Požičala som si niekoľko kníh na blížiace sa skúšky a usadila sa do rohu miestnosti. Z tašky som vytiahla niekoľko papierov, pergamen, brko a pustila sa do vypracovávania zadania na transfiguráciu. Poriadne som sa do toho ponorila a tak keď som skončila zistila som, že už prešlo niekoľko hodín. Týmto štýlom som nestihla ani večeru a hlavne za chvíľu už bude večierka. Pobrala som si všetky veci a odišla z knižnice. Prechádzala som pomerne tmavou chodbou ktorá viedla do prefektskej klubovne. Zo začiatku to bolo v poriadku ale keď som za sebou počula kroky, mierne som spanikárila a pre istotu použila kúzlo lumos. Zahla som za roh a do niekoho narazila. Už pri náraze som pochopila, že nejde o dievča. Zdvihla som pohľad a zadívala sa na perfektné rysy. Chalan ktorý stál predo mnou mal tmavohnedé vlasy, zelené oči a veľké, plné pery. Jeho telo zdobila až príliš obtiahnutá biela košeľa a voľne zaviazaná zelená kravata.

„Hlavná prefektka by nemala chodiť takto neskoro sama. Večer je to tu dosť nebezpečné."

V tej chvíli mi prišlo kúsok zle. Tento hlas patril chalanovi z Astronomickej veže. Začali sa mi jemne triasť kolená a nemala som najmenšie tušenie ako v tejto chvíli reagovať.

„Ešte sme sa oficiálne nepredstavili." podal mi ruku ale ja som nereagovala a tak pokračoval, „Moje meno je Christopher."

„A ja sa ti predstavovať nemusím, keďže o mne už očividne všetko vieš."

„Neviem o tebe úplne všetko ale viem viac ako by som mal."

„Ja len stále nechápem čo odo mňa chceš."

„V tejto chvíli len chcem aby si sa v bezpečí dostala do svojej izby, takže si skús dávať väčší pozor aby sa ti náhodou niečo nestalo."

Vo svetle ktoré vyžarovalo z môjho prútika som videla ako na mňa žmurkol, obišiel ma a stratil sa za ďalším rohom. Ja som tam ešte chvíľu zmätene postávala a potom odišla do svojej izby. Zvalila som sa na posteľ a zahľadela do stropu. Čo je ten chalan zač a čo odo mňa chce? Som z toho celého poriadne nervózna a vôbec sa mi to nepáči. Hlavne to čo so mnou robí, musím uznať, že mám z neho kúsok strach. Potrebujem o ňom niečo zistiť lebo takto to nejde. Dlhú dobu som nad ním uvažovala ale nedokázala som na nič prísť. Keď som sa však pozrela na hodiny vedela som, že je zle. Je päť hodín ráno. Ako sa to vôbec mohlo stať? Vedela som, že ak som nezaspala doteraz tak sa mi to už teraz nepodarí. Vyliezla som z postele, zobrala si veci a vybrala sa pod sprchu. Po rannej hygiene som sa rozhodla pre prechádzku po hrade. Nebolo ešte dosť hodín a tak ak by ma niekto chytil mala by som problém ale ja som sa musela prevetrať. Vyšla som na nádvorie a vdychovala čerstvý vzduch. Bola mi nesmierna zima ale nechcela som sa vrátiť do hradu. Sledovala som okolie a všimla si malé vločky ktoré pomaly padali k zemi. Toto snáď nie je ani pravda, veď len pred chvíľou sme sem prišli a už je zima. Uvedomovala som si čo to znamenalo ale nepáčilo sa mi to. Nepotrvá ani mesiac a budú tu skúšky a čo horšie hneď po nich budem musieť ísť domov. Netešila som sa tam, mala som svojich rodičov rada ale nechcela som s nimi tráviť viac času ako by bolo potrebné. Tri týždne, to je doba ktorú budem musieť stráviť doma. Už teraz viem ako najlepšie sa budem tomu domu vyhýbať len aby som tam nemusela byť.

„Mala by si sa vrátiť do hradu. Je zima."

Zľakla som sa a prudko sa otočila za hlasom. Jeho zelené oči boli upriamené niekam do diaľky a tváril sa ako keby mu bolo všetko ukradnuté. Konečne som ho videla v poriadnom svetle a rozhodla som sa to využiť. Kúsok po kúsku som si prechádzala jeho tvár a uvedomovala si, že vyzerá bezchybne. Nedokázala som od neho odtrhnúť svoj pohľad a tak keď sa otočil ku mne, cítila som sa trápne. Díval sa mi priamo do očí a mne to bolo nesmierne nepríjemne. Už som to nemohla vydržať. Obišla som ho a vybrala sa do Veľkej siene.

„Kam ideš?"

„Povedal si mi, že sa mám vrátiť do hradu."

Nad mojou poznámkou sa uškrnul a znova sa zadíval niekam do diaľky. Ja som vošla do hradu a až teraz si uvedomila aká bola vonku zima. Budem sa musieť cez víkend prejsť do Rokvillu a kúpiť si teplejšie oblečenie. V pokoji som vošla do Veľkej siene a usadila sa na svoje obvyklé miesto. Nikto tu v princípe nebol, bolo ešte málo hodín a tým pádom to nebolo zvláštne.