Draco Malfoy

7.

Draco 

Odchádzal som z prefektskej miestnosti a zamieril si to rovno do svojej izby. Zabuchol som za sebou dvere a keďže tam nikto nebol oprel som sa o ne a skĺzol sa až na podlahu. Čo sa to práve teraz stalo? Veci ktoré mi povedala som bral ako výmysel. Keď to začala rozprávať mal som chuť jej ublížiť, nikto si ku mne nemôže dovoliť takéto správanie. No čím viac rozprávala musel som sa krotiť lebo z jej prítomnosti a vône som bol úplne mimo. Nechápal som čo to dievča so mnou robí. Zrazu niekto otvoril dvere a mne udreli do chrbta. V momente som sa postavil a všimol si Blaisa s nechápavým pohľadom. Dal sa na odchod keď som ho zastavil.

„Chcem sa ti ospravedlniť. To čo som o nej rozprával nebolo pekné a mrzí ma to."

„Veľmi ti neverím ale čo už. Prečo si sedel za dverami?"

„Premýšľal som o živote ale to je jedno. Nejdeš so mnou na večeru?"

Blaise len prikývol a spolu sme odišli. Všade bolo veľa študentov no aj tak som si medzi nimi všimol Raven. Sedela pri svojich spolužiakoch a vyzerala šťastne. Blaise si počas večere všimol moje pohľady jej smerom a niekoľko krát mi poriadne tresol do ramena. No ja som z nej nedokázal spustiť oči. Odchádzal som už z jedálne a ako som bol zamyslený nesledoval som nič okolo seba. Zrazu prišiel náraz a ja som sa zvalil na zem. Podo mnou ležala Raven čo sa mi celkom páčilo.

„Si normálny? Zlez zo mňa. To vážne nedokážeš dávať pozor?"

„Mrzí ma to ale je to aj tvoja vina."

„Za všetko môžem ja. Ty si tak neschopný."

Škaredo na mňa pozrela a odišla preč. Ja som len bez nálady odišiel do svojej izby a ľahol si do postele.

Ďalší deň bol ešte horší. V škole som sa nevedel vôbec sústrediť a Raven sa mi úplne vyhýbala. Bolo mi z toho všetkého príšerne a tak hneď ako skončila posledná hodina som sa vybral na prechádzku do lesa. Sedel som pri malom jazere a snažil sa rozmýšľať. Nevedel som si vysvetliť čo sa to so mnou poslednú dobu deje. Z môjho zamyslenia ma vytrhol niečí hlas.

„Čo ty tu robíš?" otočil som sa a za mnou stála Raven.

„Potreboval som čerstvý vzduch. Čo tu robíš ty?"

„Prechádzam sa."

Postavil som sa a podišiel ku nej. Chcel som jej niečo povedať ale nevedel som čo, navyše na tvári mala ten svoj výraz, ktorý znamenal len toľko, že jej poriadne leziem na nervy a nechce ma ani vidieť. Zrazu som započul praskanie dreva a keď som sa pozrel za ňu uvidel som tam vlka. Raven som potiahol sa seba a vytiahol som prútik.

„Draco prestaň."

„Stoj tam kde si, nechcem aby ti ublížil."

„Neublíži mi."

„Vidíš ako cerí zuby, to isto neznamená nič dobré."

„Znamená to len to, že sa tu niekto hnevá lebo nedostal maškrtku."

Vôbec som nechápal čo sa deje ale keď Raven z vrecka vytiahla malú guličku, to zviera k nej pribehlo a posadilo sa.

„Toto je Riley."

„Ty máš vlka?"

„Ukľudni sa, je to len pes a nič ti neurobí."

Raven sa venovala tomu zvieraťu a tak som sa pobral naspäť do hradu a Raven nechal za sebou. Ešte pred hradom som stál a čakal či sa v poriadku vráti, netrvalo dlho a ja som videl ako kráčala mojim smerom. Hneď ako som ju uvidel, otočil som sa a vošiel do vnútra.

Moje ráno nebolo príjemné keďže sa v noci spustila veľká búrka a aj naďalej pokračovala. Hodiny boli nudné až na tú jednu. Mali sme elixíry ktoré boli s Chrablomilom a ja som sa nedokázal vôbec sústrediť. Sedel som pred učebňou a čakal kým prídem. Hodina však už pomaly začínala a ona stále nikde. S Blaisom sme sa pobrali dovnútra a usadili sa za seba. Profesor Snape začal hodinu a ja som nechápal kde je Raven. Hodina bola v plnom prúde keď sa zrazu rozleteli dvere a ona vbehla do triedy. Snape na ňu hodil nepríjemný pohľad no skôr ako stihol niečo povedať, ona podišla k nemu a podala mu nejaký ­papierik. Ktorý on otvoril, prečítal a jej mávnutím ruky naznačil aby sa usadila. V triede bolo jediné voľné miesto a to pri Blaisovi. Sedela predo mnou a ja som cítil jej vôňu. Pracovali sme v skupinách a na moje potešenie ona bola v mojej. Moja radosť sa časom zmenila na nočnú moru lebo celú dobu mi len nadávala do hlupákov. Mala však nato právo keďže som nedokázal namiešať ani ten najjednoduchší elixír. Jej správanie ma prestalo baviť a tak som sa nato celé vykašľal. Bol koniec hodiny a my sme sa vybrali na obed, po ňom som sa chcel ísť prejsť no keď som videl to počasie veľmi rýchlo som si to rozmyslel. Stál som pod strieškou a sledoval kvapky dažďa keď moje oči zaznamenali pohyb. Až po chvíli som si uvedomil, že to bola Raven. Utekala cez nádvorie s tou jej taškou ktorá znamenala jediné a to, že mala tréning. Dobehla pod strechu a ja som videl ako z nej steká voda. Zrazu sa otočila na mňa a pozrela sa mi priamo do očí netrvalo to však dlho, a ona odišla.