Draco Malfoy

31.

Od nepríjemnej konverzácie s Christoherom neprešiel ani týždeň a bol mi zas na očiach. Stála som na zasneženom chodníku a čakala čo príde tento krát. Jeho postoj bol ale strašidelný. Najskôr som myslela, že sa hnevá ale jeho oči ukazovali niečo úplne iné. Okrem kruhov ktoré ich lemovali som v nich videla smútok a zúfalstvo.

„Stáva sa z teba štetka, vieš o tom?"

„Len kvôli tomu, že s niekým spávam neznamená, že som štetka. Navyše už som ti povedala aby si sa mi nestaral do života."

„Ja sa ale musím starať, keďže sa stretávaš s ním."

„Prestaň s tým lebo sa začínaš správať ako Draco," v tej chvíli som sa zamyslela nad svojimi slovami a premýšľala som nad tým, či to môže byť pravda.

Christoher si všimol môj zmätený výraz a tak podišiel ku mne a opýtal sa: „Stalo sa niečo?"

„Ty žiarliš."

„To je smiešne, ja nežiarlim a už vôbec nie na neho. Navyše nemám dôvod žiarliť, veď sme spolu nič nemali."

Vykrúcal sa a z jeho slov išli len ďalšie klamstvá. Nedokázala som ho počúvať a tak som sa pobrala do svojej izby. Fakt, že na mňa kričal som ignorovala. Vtrhla som do spoločnej miestnosti a s buchnutím dverí som vystrašila Draca, ktorý práve v ruke držal nejakú fľaštičku a listoval v knihe. Oboje mu pri pohľade na mňa spadli a fľaštička sa rozbila. Rýchlo sa ku nej nahol a snažil sa zachrániť aspoň zvyšok tekutiny, ktorá sa v nej nachádzala.

„Zbytočne sa namáhaš."

„O čom to rozprávaš?"

„Rozprávam o tom, že ten elixír by ti aj tak nefungoval, keďže miesto štyroch bobuli imela si ich použil štyridsať."

„Ty vieš čo robím?"

„Áno, zábudlivý elixír. Pokiaľ si si nevšimol tak v elixíroch som expert a navyše si si minule zabudol knihu s poznámkami na stolíku. Pokiaľ ti mám ale poradiť pamäťové kúzlo by bolo praktickejšie a hlavne účinnejšie ale už sa nemusíš namáhať."

„Prečo nie?"

„Lebo sme sa s Christoherom pohádali."

Na jeho tvári sa zrazu objavil úsmev, ktorý mu ale zmizol v momente ako som dodala: „To neznamená, že my dvaja sme v poriadku."

„V tejto chvíli mi je to jedno, podstatné je, že sa s ním nebavíš."

Mávla som nad ním rukou a odišla si do svojej izby ľahnúť. Jeho potešenie mi priam liezlo na nervy. V princípe to znamenalo, že túto vojnu vyhral a to sa mi vážne nepáčilo. Nemala som s tým však čo spraviť a čiastočne ma to trápilo. Chýbali mi chvíle, ktoré som trávila s Christoherom. Chýbalo mi jeho rozčuľovanie sa keď som nechápala nejakej látke zo školy ale aj to ako ma dokázal rozosmiať, či to ako sme robili zle mladším študentom. Premýšľala som nad tým až príliš dlho keď som si konečne uvedomila, že záver ku ktorému pomaly dochádzam sa mi nepáči.