Draco Malfoy

1.

Bol začiatok školského roka a ja som sedela v úplne poslednej lavici, a snažila sa počúvať profesora Snapa. Mali sme hodinu elixírov ktorú som úplne neznášala. Predo mnou sedela slávna trojica Chrablomilčanov. Nemali sme spolu zlý vzťah ale snažila som sa vyhýbať kontaktu s nimi aj keď to bolo nemožné. S Hermionou som niekoľko rokov bývala v jednej izby a Harry s Ronom tam trávili pomerne veľa času. Nech som sa v tejto chvíli snažila najviac ako sa len dalo nedokázala som sústrediť. Moje utrpenie našťastie netrvalo dlho a hodina konečne skončila. Pobalila som si veci a vybrala sa do svojej prefektskej izby. Túžila som po tejto funkcii od momentu ako som zistila, že vôbec existuje a nakoniec sa mi minulý rok podarilo dohodnúť s profesorkou McGonagallovou. Dávalo mi to istú zodpovednosť ale aj voľnosť ktorá ma veľmi lákala. Navyše som mala izbu len sama pre seba a tým pádom aj viac kľudu. Vošla som do spoločnej miestnosti, po schodoch sa vybrala do vlastnej izby, zhodila som zo seba plášť a prezliekla sa do pohodlných riflí a svetru. Na večer som mala dohodnuté stretnutie s Blaisom v Troch metlách. Ešte pred odchodom som sa poriadne navoňala parfumom keďže na sprchu už nebol čas a ja som po celom dni v škole nevoňala najkrajšie. Cestou do Rokvillu som uvažovala nad letom a nad tým ako sa to vôbec stalo.

Prišla som po konci školy domov a v kuchyni sedeli moji rodičia, ktorých výraz tváre nenaznačoval dobré správy. V ten deň som sa dozvedela, že vlastne nie som ich dcéra a celý môj svet spolu so spomienkami sa zrútil. Netrvalo však dlho a zistila som, že môj otec zomrel, a moja matka ma nechcela. Ako som tak pátrala dostala som sa k informáciám o tom, že môj otec podvádzal svoju manželku s jej sestroua z toho som vznikla sa. Okrem toho mal ešte syna a bol to Blaise Zabini. Blaisa som niekoľko krát videla v škole ale nikdy sme veľmi nekomunikovali a tak celá situácia mňa pred ich domov bolo nesmierne zábavná. Nesmelo som zaklopala a bez pozdravu som na jeho mamu vyvalila to, že jej syn je môj nevlastný brat. Najskôr si myslela, že ide o nejaký žart ale netrvalo dlho a začala to brať ako reálnu vec. Pozvala ma do ich domu a dlhú dobu sme sa rozprávali. Problém nastal keď sa domov vrátil Blaise, jeho mama sa mu to pokúšala vysvetliť ale on začal zúriť s tým, že to nemôže byť pravda a tak som odišla. Ešte v ten večer sa zjavil pred našim domom a o všetkom sa chcel porozprávať. Do noci sme sedeli na lavičke a rozoberali tému o našom otcovi, hlavne o tom aký to bol sukničkár. Pri mojej poznámke o tom, že možno ešte niekde máme ďalšieho súrodenca sme sa obaja zasmiali. Zvyšok leta pokračoval veľmi príjemným dojmom. Stretávali sme sa skoro každý druhý deň a brával ma na rôzne výlety. Bola som rada, že som to zistila lebo každá chvíľa s ním mi dodávala pozitívnu náladu. Síce som si všimla, že ma pokazil viac ako som bola pred tým ale nevadilo mi to.

Sedela som už v Troch metlách, čakala na Blaisa a dúfala v to, že nebude dlho meškať. Bola to totiž jeho špecialita a aj keď vedel ako veľmi to nemám rada, stávalo sa až moc často, že som ho niekde čakala aj hodinu. Dnes však nebol ten prípad a po niekoľkých minútach sa objavil vo dverách.

„Ahoj Raven, prepáč za to meškanie len som musel niečo doriešiť s Dacom," zoširoka sa usmial, posadil sa ku mne a objal ma.

„Čakala som, že budeš meškať a počítala som s tým, že to bude kvôli nemu."

„Zabudnime na moje meškanie a poďme riešiť tvoje prefektské problémy. Aké to je?"

„Na moje prekvapenie je to celkom fajn. Najskôr som sa bála, že to nezvládnem ale celkom ma baví okrikovanie študentov a tak. Je to síce časovo náročné, všetko to spolu zladiť."

„Len dúfam, že keď budeš mať službu na chodbách dostanem nejakú tú protekciu."

Obaja sme sa zasmiali ale v momente som mu to zatrhla s tým, že moje pravidlá porušovať nebude. Nepomohli mu ani smutné oči ani prosby a ani vyhrážky. Sedeli sme tam ešte zo dve hodiny rozoberali rôzne témy od školy cez naše súrodenecké záležitosti až po existenčné problémy. Vonku už bola poriadna tma a my sme sa museli vrátiť na hrad. Na chodbe nikto nebol, tak sme sa objali a mohli sa rozlúčiť. Na škole okrem pár mojich najbližších kamarátok nikto nevedel, že mám brata a s Blaisom sme to veľmi nechceli nejak rozkrikovať. Síce to nebolo nič také nezvyčajné ale asi ani jeden z nás s tým nebol ešte úplne stotožnený a chceli sme tomu ešte dať nejaký čas. Unavená som vošla do svojej izby kde som sa prezliekla a po chvíli strávenej v posteli som zaspala.