(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme II.séria

2.

***Tom***

Vybehol som za Natalie na chodbu a zastavil som ju.

„Počúvaj..." chytil som ju za tvár. „Nie je to tvoja vina dobre?! Nič si neurobila..."

Natalie: „Veď v tom je ten problém! Že som neurobila vôbec nič!"

„Nie nie....počúvaj! Bill odišiel preto, lebo to potreboval....potrebuje si oddýchnuť a myslím, že vám prospeje ak chvíľu nebudete spolu..."

Natalie: „Možno....možno som nepotrebovala jeho bozky a objatia, no mne stačilo to, že je pri mne. Že je pri mne a nemusím sa ničoho báť no teraz.... teraz keď odišiel a nechal ma tu samú... Ja to nezvládnem..." zavzlykala a pokrútila hlavou.

„Nenechal ťa samú. Som tu ja, dobre?! Som s tebou a dám na teba pozor..." smutne som sa na ňu díval a pohladil som ju po tvári, no ona sa mi vyvliekla.

Natalie: „Nechaj ma..." pošepkala a pokrútila hlavou. Otvorila dvere na svojej izbe.

„Natalie počkaj...."

Natalie: „Vypadni!" skríkla s plačom a tresla mi dverami rovno pred nosom. Zavrel som oči a z hlboka som sa nadýchol. Do čerta! Bill je kretén! Odporný hajzel! Zabijem ho keď sa mi dostane do rúk. Vrátil som sa k sebe do izby a vzal som mobil zo stola. Posadil som sa na posteľ, vytočil som jeho číslo a priložil som si mobil k uchu. Zvonilo to, no nezdvíhal. Skúsil som to ešte raz aj keď som vedel, že je to márne. Nezdvihne...chce byť sám a ja to musím rešpektovať. Fajn....len nech to vysvetlí Natalie. Položil som mobil na stolík a zaboril som tvár do dlaní. Dúfam, že sa vráti čoskoro. A, že je v poriadku.

„Do riti!" zatiahol som zúfalo. Milujem keď sa sám seba snažím presvedčiť, že je všetko v pohode keď to tak nie je! Bill odišiel a teraz má k nemu Sebastian voľnú cestu. Aj keď myslím, že nevie kde je ale to je len dočasné. Ten hajzel si to zistí a potom... Bože... dúfam, že sa mu nič nestane lebo to by som už nezvládol! Ani ja nie som zo železa!

Zvalil som sa do postele a zaboril som tvár do vankúša. Vedel som predsa, že chce odísť... prečo som do čerta nič neurobil! Muselo mi dopnúť, že určite neodíde cez deň... som chumaj... a Natalie... Bože, dúfam, že to zvládnem pretože ak nie... spolu so mnou pôjdu dole všetci...

***Natalie***

Pomaličky som podišla k posteli a posadila som sa na ňu. Chrbtom som sa oprela o stenu a pokrčila som nohy. Rukami som si objala kolená a oprela som si o ne hlavu. Zavrela som oči a po líci mi stiekli slzy.

Prečo odišiel? Viem.... správala som sa ako krava ale povedal, že ma chápe tak nechápem... nechápem prečo šiel preč! Mohol... mohol sa rozlúčiť....tak odporne to bolí....tak strašne bolí to, že odišiel bez toho aby sa so mnou rozlúčil a vôbec netuším kde sa nachádza. Šiel niekam úplne sám a bojím sa hlavne toho, že Sebastian mu ublíži. Aj keď sa už dosť dlho "neozval", tá veta ktorú v ten večer povedal mi ešte stále behá po rozume: 'Toto je len začiatok pekla, ktoré zažiješ. Len začiatok Kaulitz...'

Nechcem aby mu ublížil. Nechcem. Billa potrebujem... potrebujem ho. A nikdy, NIKDY by som si neodpustila ak by mu Sebastian ublížil!! Znova..

Schúlila som sa pod perinu, ktorú som si vytiahla až po bradu a rozplakala som sa...

***Tom***

Celý deň som bol zašitý v izbe tak ako aj Natalie. Pár krát som bol pri nej, no ďalej ako k dverám som sa nedostal, keďže ma k sebe nepustila.

Bál som sa o ňu keďže celý deň nič nejedla. Aspoň ja som ju nevidel a nepočul som, že by vyšla z izby.

V noci som vôbec nemohol spať. Vždy keď som zavrel oči videl som ten smutný, zničený, zúfalý Natáliin pohľad. To ako stála v moje izbe s listom od Billa v ruke a plakala. Štve ma to preto, lebo som o tom vedel...vedel som, že chce odísť a neurobil som nič preto aby ostal! Aby neodišiel a...aby sa porozprávali. Teraz je Bill Boh vie kde a mám pocit, že sa o chvíľku nervovo zrútim.

Mrkol som na hodinky. Bolo pol tretej... Super!

Celý deň a celú noc som hore a k tomu všetkému som unavený jak sviňa. Zaboril som tvár do vankúša a konečne som zavrel oči, keď sa z Nataliinej izby ozval krik. Vystrašene som vybehol z izby a vošiel som k Natalie. Bol som prekvapený keď boli dvere otvorené, pretože som si myslel, že je ešte stále zamknutá. Sedela na posteli úplne spotená, roztrasená a vystrašene sa na mňa dívala.

„Natalie..." vystrašene som k nej podišiel. Posadil som sa k nej na posteľ a ona ma v momente objala a rozplakala sa.

„Čo sa deje Nat?" zúfalo som na ňu pozrel. Chytil som ju za tvár a zadíval som sa jej do očí.

Natalie: „Čo ak mu ublíži?! Ja nechcem aby mu Sebastian ublížil... nemôžem ho stratiť...." šepkala vystrašene a úplne celá sa triasla. Vzdychol som si.

„Snívalo sa ti niečo?" pohladil som ju po tvári. Smutne prikývla.

Natalie: „Že...že ho Sebastian dostal a ublížil mu....že mu ublížil..." pošepkala vystrašene.

„Neublíži mu..." pošepkal som a pritúlil som si ju k sebe. „Ak by mu chcel ublížiť, bude chcieť aby sme o tom vedeli. Miluje keď ľudia trpia. Ty ho možno poznáš len z tej dobrej stránky, no ja viem aký Sebastian je a aký dokáže byť ak si niečo zaumieni. Vieš prečo ťa Sebastian znásilnil?" Mlčky sa na mňa dívala.

„Nebolo to pre to, že si sa s ním nechcela vyspať. Bolo to preto aby dokázal, že je lepší ako ja. Vedel, že ja po tebe idem. A nemohol dopustiť aby sa takto strápnil. Nemohol dopustiť aby som ťa dostal do postele skôr ako on..." ironicky som sa zasmial. Nat sa na mňa len smutne dívala a po tvári jej stiekli slzy. Zotrel som jej ich z tváre.

„Neplač anjelik..." pošepkal som, no zrazu som sa zarazil.

„Pre-prepáč...Viem takto ťa volá Bill a...."

Natalie: „To nič..." pokrútila hlavou a otrela si slzy z tváre. „Môžeš aj ty...aspoň mi nebude smutno..." letmo sa usmiala.

„Sľúbil som Billovi, že na teba dám pozor a tak aj urobím. Nedovolím aby ti Sebastian znova ublížil. Si predsa moja sestrička, nie?" usmial som sa.

Natalie: „Ďakujem..."

„A teraz si ľahni dobre? Musíš si oddýchnuť..."

Natalie: „Mhm..." prikývla a ľahla si pod perinu.

„Dobrú noc," povedal som potichu, vstal som a vybral som sa k sebe do izby.

Natalie: „Tom?" ozvala sa potichu. V dverách som sa otočil a usmial som sa.

„Áno?"

Natalie: „No..." neisto na mňa pozrela a na chvíľku sklonila hlavu. „Neostal by si tu prosím kým nezaspím?" pošepkala a znova na mňa pozrela. Len som sa usmial a potom som k nej podišiel.

Natalie: „Neboj nehryziem. A tvojmu bratovi som verná. Len... nemôžem zaspať..." mykla plecami. Usmial som sa.

„To je v poriadku," posadil som sa k nej na posteľ a objal som ju. Oprela sa o mňa a zvrela oči.

Natalie: „Myslíš, že je v poriadku?" opýtala sa potichu.

„Neboj," pohladil som ju po vlasoch. „Určite je v pohode... a myslím, že ak by sa niečo stalo tak zavolá. Teraz len potrebuje byť chvíľu sám a uvidíš o chvíľu je naspäť," usmial som sa.

Natalie: „V to dúfam..." smutne si vzdychla. Smutne som sa pousmial a mlčky som ju hladil po vlasoch. Hodnú chvíľu sme boli obaja ticho a myslel som, že už zaspala keď sa zrazu ozvala.

Natalie: „Myslíš, že ma ešte ľúbi?" opýtala sa potichu. Na sekundu som sa zarazil nad tou otázkou, ktorú mi práve položila, no vzápätí som sa z chuti rozosmial.

„Ten ťa miluje viac ako samého seba," uškrnul som sa a pobozkal som ju na čelo.

Pokračovanie nabudúce ;)