(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme II.séria

4.

***O pár dní neskôr***

***Tom***

Znudene som sa pozeral do chladničky. Totižto som chcel uvariť niečo na obed, no prišiel som na to, že by sa najprv zišlo zájsť do obchodu. Zabuchol som dvierka na chladničke a šiel som do obývačky za Natalie.

„Nat?" nakukol som dnu. Ležala na gauči a sledovala telku. Pozrela na mňa.

Natalie: „Hm?"

„Ideš so mnou do obchodu?" zvedavo som na ňu pozrel. „Totižto som hladný a rád by som uvaril obed, ibaže najprv treba dokúpiť zásoby," nevinne som sa usmial.

Natalie: „Hmm... Dobre," usmiala sa a vstala. „Ale chvíľočku musíš počkať kým sa vychystám," nevinne sa usmiala. Prikývol som a tak šla hore do izby. Vzdychol som si a šiel som do kuchyne. Nalial som si vodu do pohára a oprel som sa o linku.

Fajn, že Nat ide so mnou....totižto odkedy Bill odišiel, celé dni je buď zavretá hore v izbe, alebo tak ako dnes ležala dole pri telke. Bill je preč už skoro týždeň a ja mám pocit, že sa o chvíľu zbláznim!!

Pár krát som mu skúšal zavolať, no buď nezdvíhal alebo mal vypnutý mobil. Už to neriešim. Keď bude chcieť, zavolá on sám. Len ma strašne mrzí, že Nat sa kvôli tomu tak veľmi trápi. Večne si vyčíta, že to, že Bill odišiel je jej chyba....

Bože! Keby sa mi teraz ukázal na oči tak ho najprv tak strepem, že by nevedel jak sa volá a až potom by som ho privítal.

Natalie: „Tom?"

„Ehm... Áno?" pozrel som na ňu. Pobavene ma sledovala.

Natalie: „Len či si medzi živými," uškrnula sa. „Ideš?"

„H-hej..." prikývol som, vzal som z linky kľúče od auta a šiel som za ňou.

***

„Som rád, že si šla so mnou..." usmial som sa na Nat, keď sme sa prechádzali obchodom a dávali sme veci do košíka. Len mykla plecami.

Natalie: „Už sa mi zišlo vyjsť trochu na čerstvý vzduch..."

„Keď budeš chcieť, potom môžeme ísť trochu do mesta. Skočíme na zmrzlinu, niekam do obchodu s handrami," mykol som plecami. S úškrnom na mňa pozrela.

Natalie: „No jasne! A čo keď nás spolu cvakne nejaký fotograf? Hneď budú pletky!"

„Vidíš? A Bill nás uvidí vycapených na fotke v nejakom časopise a bude mať aspoň dôvod vrátiť sa naspäť," uškrnul som sa.

Natalie: „Myslíš, že je v poriadku?" smutne na mňa pozrela. Oprel som sa o vozík a zadíval som sa na regál.

„Ak by som ti povedal, že hej klamal by som a taktiež aj keby som povedal nie. Neviem... taktiež mám strach..." vzdychol som si.

Natalie: „Ja nemám strach. Hnevám sa naňho! Mám sto chutí streliť mu takú facku, že by zabudol jak sa volá!!" zachmúrila sa. Pozrel som na ňu s podvihnutým obočím a potom som sa rozosmial.

Natalie: „Čo je?" štuchla do mňa, no taktiež sa zasmiala.

„Vieš, že na to mám chuť aj ja?" uškrnul som sa. Len pokrútila hlavou a znova zvážnela.

Natalie: „Nakupujeme alebo kecáme?!" pozrela na mňa prísne. Uškrnul som sa.

„Nakupujeme...." žmurkol som na ňu a pokračovali sme v nákupoch.

***Bill***