(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme II.séria

16.

***Tom***

Natalie zložila a podala mi mobil. Vyzerala strašne. Videl som ako jej po tvári stekajú slzy a úplne celá sa triasla. Nahnevane vstala od stola a šla preč.

„Natalie počkaj!" skríkol som a vybehol som za ňou z kuchyne. Chytil som ju až v obývačke. Otočil som si ju k sebe. Mala úplne uplakanú tvár.

Natalie: „Nechaj ma..." zavzlykala a chcela sa mi vyvliecť no nepustil som ju.

„Čo...čo ti povedal?! Čo sa stalo?!" vystrašene som sa na ňu díval.

Natalie: „Nič...." pokrútila hlavou a chcela ísť preč, no nepustil som ju.

„Natalie..."

Natalie: „Našiel si inú!" skríkla s plačom. Ostal som zarazene stáť a zízať na ňu.

„T-to nie..." pokrútil som hlavou.

Natalie: „Ale áno! Veď mi zdvihla! A vraj: Chvíľku počkaj, Bill je v sprche!" zahlásila ironicky a pokrútila hlavou. Len som sa na ňu zarazene díval.

Natalie: „Je to obyčajný hajzel! Nechcem ho už v živote vidieť! Nikdy! Bill Kaulitz je pre mňa mŕtvy!" skríkla s plačom a šla hore do izby.

„Natalie!" skríkol som za ňou no jediné čo som videl boli zatvárajúce sa dvere. Zúfalo som sa za ňou díval. Čo do riti zas urobil?! Čo?! Vrátil som sa do kuchyne a vzal som mobil zo stola. Bolo to to isté dievča čo je s ním na tých fotkách?! Ak hej... Prečo jednoducho nezavolá a nepovie: "Fajn, našiel som si inú už ma nečakaj!" ale takto jej ubližuje. Bill si kretén. Hold kretén!!! Zrazu niekto zazvonil.

„Bože!" zatiahol som zúfalo a šiel som k dverám. Čakal som, že tam budú znova nejakí fotografi a novinári no ostal som v omnoho väčšom šoku.

„M-mami?!" vykoktal som po chvíli.

Mama: „Som rada, že ste si na mňa spomenuli!" silene sa usmiala a vošla dnu. Zavrel som dvere a nechápavo som sa na ňu díval.

„A-ale... č-čo tu robíš?" opýtal som sa vystresovane a vzal som jej kabát. Zavesil som ho na vešiak a šiel som za ňou do obývačky.

Mama: „Čo tu robím? Prišla som za vami, keďže moji úžasní synovia mi nevedia ani len zavolať a dokonca mi klamú!" zahučala. Sklonil som hlavu. Viem na čo narážala...

„Dáš si kávu?! Alebo čaj?!" nevinne som na ňu pozrel.

Mama: „Kávu... a poriadne silnú. Totižto mám dojem, že máme dosť dlhú debatu!" povedala prísne a posadila sa na gauč. Len som sťažka preglgol a na silu som sa usmial.

„I-idem ti urobiť tú kávu," zamrmlal som a už ma nebolo.

Vošiel som do kuchyne a privrel som za sebou dvere. Z hlboka som sa nadýchol a vykukol som spoza dverí. Mama si práve pustila telku. Mňa urve! To nemohla aspoň zavolať??!

Posadil som sa za stôl a zaboril som tvár do dlaní... toto neprežijem... niežeby som nemal rád svoju mamu... ale ten výsluch, ktorý bude o chvíľočku nasledovať (čo som si milión percent istý, že bude) neprežijem!! Po chvíľke som vstal a vybral som dve šálky zo skrinky. Dal som variť vodu a nadávkoval som nám kávu.

Podišiel som k dverám a vykukol som von. Práve vtedy sem pozrela mama. Nevinne som sa usmial a zakýval som jej. Len podvihla obočie a tak som znova zaliezol. Počkal som kým zovrie voda a obom som nám zalial kávu. Vzal som poháre a odniesol som ich do obývačky.

Mama: „Ďakujem..."

„Dáš si aj mlieko?" Len prikývla a tak som šiel ešte po mlieko. Doniesol som to a posadil som sa.