(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme II.séria

3.

***Sebastian***

Znudene som utieral bar a popritom som robil nejaké veci na notebooku, keď došiel Mark spolu s Brianom. Zdvihol som hlavu od booku a pozrel som na nich. Mrkol som na hodinky. Už sme mali po záverečnej.

„Čomu vďačím za tak skvelú návštevu?"

Mark: „No..." posadili sa na barové stoličky.

„No?" oprel som sa a o pult a spýtavo som sa na nich díval.

Brian: „Myslím, že toto ťa poteší..." uškrnul sa.

„Ešte dlho sa budeš škeriť alebo mi to už konečne vysolíš?"

Mark: „Videli sme Billa..."

„A?" nechápavo som sa na nich díval.

Brian: „Teraz..."

„A?"

Brian: „Hodil si tašku do kufra a uprostred noci niekam odišiel..." významne sa odmlčal.

„A?" znova som na nich pozeral jak debil no zrazu som sa zarazil. Obaja sa usmiali.

„Počkať! On odišiel uprostred noci? Sám?!A s taškou?! vytreštil som na nich oči.

Obaja prikývli. Doširoka som sa usmial.

„Takže teraz je tam len s Tomom..."

Brian: „Zrejme hej."

„Nájdite ho!"

Mark: „Koho?!"

„Billa! Chcem vedieť kam šiel a prečo!"

Brian: „A ako to máme zistiť?!"

„To je mi kurva jedno!" zavrčal som naňho. „Jednoducho mi zistite kde sa nachádza!"

Mark: „Mhm...a keď ho nájdeme tak čo? Mám ho pozdraviť?" opýtal sa uštipačne.

„No haha," zaxichtil som sa naňho.

Mark: „Fajn fajn. Len...čo chceš urobiť?"

„No...." na chvíľočku som sa zamyslel. „Sľúbil som mu predsa, že ho len tak nenechám. A ja svoje sľuby plním," usmial som sa.

Brian: „Fajn. Tak zajtra..."

„Hneď teraz!" zavrčal som a otočil som sa k nemu. Obaja sa na mňa mlčky dívali.

„Budete vonku až kým toho bastarda nenájdete a nezavoláte mi kde sa nachádza!" zavrčal som nahnevane.

Mark: „Fajn..." zahundral a pretočil očami. Oprel som sa o pult a prepálil som ich pohľadom.

„Nezabúdajte na to, že to JA som vás vyhrabal z každej sračky do ktorej ste sa dostali a ešte doteraz to nemám splatené. Takže neodvrávajte a vypadnite nájsť toho debila!" zavrčal som podráždene a prepaľoval som ich pohľadom.

Brian: „Okej... Mark poď..." kývol naňho a vybral sa k vchodu.

Mark: „Fajn..." zahundral a šli k dverám.

Brian: „Keby niečo cinknem. " Len som mu kývol rukou a odišli. Taký je spoľah na odporných prašivých psov! Dolezú za tebou a keď im dáš nažrať a naslopať, odkopnú ťa! Ale u mňa to neplatí!

***Bill***

Bolo asi pol štvrtej keď som sa vybral do mesta. Obliekol som sa, nastyloval a vyšiel som z izby. Zamkol som ju a šiel som k výťahu. Zviezol som sa dole a šiel som k recepcii.

Recepčná: „Vaše auto je už pred hotelom," usmiala sa na mňa keď som jej podával kľúče.

„Ďakujem. "

Recepčná: „Dovidenia. "

„Dovidenia," úsmev som jej opätoval a vyšiel som z hotela.

Pri mojom aute už čakal ten poslíček z rána.

Poslíček: „Dobrý deň."

„Dobrý...ďakujem," vzal som si od neho kľúče. Len sa usmial a prikývol. Nastúpil som do auta a šiel som preč. Keďže som bol poriadne hladný ako prvé som sa zašil do jednej reštaurácie kde som nebol až tak veľmi na očiach a poriadne som sa najedol. Znudene som prežúval sústo a premýšľal som nad tým čo asi tak robí Natalie, keď som si všimol jednu holku, ktorá sa rozhliadala kam by si mohla sadnúť. Nemala veľmi na výber keďže to bolo dosť plné. Zrazu sa zahľadela rovno na mňa. Trošičku som stuhol. Čo keď je z nejakého bulváru... Bože! Ešte to by mi chýbalo. Letmo sa usmiala a prešla tých pár krokov ku mne.

Ona: „Ehm... Môžem si prisadnúť? Totižto je to tu plné a..."

„Hm..." kývol som na voľnú stoličku vedľa mňa.

Ona: „Ďakujem," usmiala sa a posadila sa. Bola asi tak stará ako Natalie. Mlčky som sa na ňu díval. Zrazu na mňa pozrela.

Ona: „Ou... Som Anabell," usmiala sa a podala mi ruku. Mlčky som si ju prezeral a potom som jej ňou potriasol.

„Bill. Si z nejakého bulváru? Z Bildu? Brava?!" Len sa na mňa nechápavo dívala.

Anabell: „Nie..." pokrútila hlavou a usmiala sa.

„Eee.... Si Paparazzi? Alebo nejaká fanynka? Stalker?!" trošičku som sa od nej odsunul. Len sa na mňa chvíľku nechápavo dívala a potom sa rozosmiala.

Anabell: „A ty si kto? Agent F.B.I, že ma tu vypočúvaš?" uškrnula sa. Len som sa zachmúril a napil som sa koly. Chvíľu sa ešte usmievala a potom si ma prezrela.

Anabell: „Si mi nejaký povedomí...." so záujmom si ma prezerala.

„Aha..." preglgol som. „Fakt?"

Anabell: „Počkaj... Niekde som ťa už videla," s prižmúrenými očami si ma prezerala. Podvihol som obočie a taktiež som si ju prezeral. Mala po plecia dlhé, čokoládovohnedé vlasy a zelené oči.

Anabell: „Už viem! Ty si ten...ten...Bill Kraulitz?!"

„Kaulitz," opravil som ju a znova som sa pustil do jedenia.

Anabell: „Prepáč," zamrmlala. Pozrel som na ňu. Trošičku sa červenala.

„V pohode. Si nejaká fanynka?"

Anabell: „Čo? Ale nie... keď som sem šla v jednom stánku som ťa videla vycapeného na titulke..." uškrnula sa.

„Aha..." letmo som sa usmial a ďalej som mlčky jedol. Našťastie už nič nehovorila - nie, že by mi to vadilo ale nerád sa vykecávam s cudzími ľuďmi- a keď som dojedol, pozrel som na ňu.

„Ehm, „ odkašľal som si. „Idem...no...tešilo ma..." tak trošičku rozpačito som sa usmial a vstal som od stola.

Anabell: „Aj mňa," usmiala sa. „Ahoj."

„Čau," letmo som mávol rukou a šiel som von. Keď som vyšiel von, ešte som sa obzrel. Sedela chrbtom ku mne a jedla. Len som pokrútil hlavou a šiel som k autu. Nastúpil som a šiel som preč....

Pokračovanie nabudúce. ;)