(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme II.séria

17.

Simone: „Čo sa stalo?"

Smutne som sklonila hlavu a pevne som zovrela viečka. Ticho som zavzlykala a nedostala som zo seba ani slovko.

Simone: „Natalie..." pošepkala a chytila ma za ruku. Smutne som na ňu pozrela. Cez slzy som skoro nič nevidela. Pevne som zovrela viečka a po lícach mi stekali slzy. Opäť som na ňu pozrela.

„Zdvihlo to nejaké dievča. A... povedala, citujem: Bill je v sprche a odkazuje, že máš chvíľu počkať..." zavrčala som nahnevane. Simone sa zarazila.

„Nenávidím ho! Nenávidím ho a jediné čo urobím keď sa sem vráti bude to, že mu napľujem rovno do tváre!" zavzlykala som a nahnevane som si zotrela slzy z tváre.

Simone: „A... čo ak to bol len omyl? Len blbá zhoda náhod...?"

„No jasne! A len tak čírou náhodou bol on práve vtedy v sprche! Niekde ju tam preťahoval pretože je len odporný hajzel!" skríkla som s plačom a vstala som z postele. Podišla som k oknu a zadívala som sa von.

„Nenávidím ho..." zavzlykala som

Simone: „Ale nie... Natalie..."

„Nenávidím ho!" otočila som sa k nej. Len sa na mňa mlčky dívala. Rozhodla som rukami.

„Sľúbil, že ma nikdy nenechá samú! Vždy mi šepkal ako veľmi ma miluje a nikdy ma neopustí! A teraz?! Ja som tu a on je tam aj s nejakou... šľapkou a užíva si! A na mňa z vysoka kašle! Veď jasne... načo by mu bola holka, ktorá je dobrá len na to aby si každý pichol!" skríkla som naštvane a vybehla som z izby.

Simone: „Natalie počkaj!" skríkla a taktiež za mnou vybehla. Utierajúc si slzy som zbehla dole schodmi, no keď som prechádzala obývačkou vrazila som do Toma.

Tom: „Hou... Počkaj..." usmial sa, no keď ma uvidel zarazil sa.

***Tom***

Začul som nejaký krik zhora a tak som sa tam vybral, no keď som sa blížil k dverám vpálila do mňa Natalie.

„Hou... Počkaj..." usmial som sa a pozrel som na ňu. V tom som sa však zarazil. Bola úplne zrevaná a ešte stále plakala.

„Č-čo sa deje?!" opýtal som sa vystrašene a pohľad mi padol na mamu, ktorá práve šla dole. Opäť som pozrel na Natalie a pohladil som ju po tvár.

„Neplač..."

Natalie: „Nechaj ma!" zavzlykala, vytrhla sa mi a šla na chodbu. Nechápavo som pozrel na mamu. Tá sa na mňa len zúfalo dívala.

„Č-čo sa stalo?!" nechápavo som sa na ňu díval.

Mama: „Ja neviem... len choď za ňou prosím! Nechcem aby urobila nejakú hlúposť!" povedala zúfalo. Ešte raz som na ňu pozrel a potom som šiel za Nat. Keď som však došiel na chodbu, nebola tam. Rýchlo som podišiel k dverám a otvoril som ich. Natalie som však nikde nevidel.

„Natalie?!" vybehol som von na záhradu, no jediný kto sa ozval boli psy, ktoré ku mne hneď pribehli. Všimol som si však, že tu chýbal Šarik. Takže si ho zrejme vzala so sebou.

Len som si vzdychol. Viem, že nemá zmysel ísť za ňou. Potrebuje byť sama... a taktiež sa jej nič nemôže stať pretože má pri sebe toho najšialenejšieho psa na svete. Hoci je malý, je tak pajedný, že občas sa ho bojím aj ja.

Otočil som sa a vrátil som sa do domu.

Mama: „Tak? Kde je?!" spýtavo sa na mňa dívala.

„Neboj. Bude v poriadku... len potrebuje byť sama..."