(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme II.séria

6.

***Natalie***

Tom: „Ani si nevieš predstaviť aký som šťastný, že si konečne vyšla von," s úsmevom ma objal okolo pliec. Pozrela som naňho.

„A prečo?"

Tom: „Lebo mi z teba začínalo pekelne šibať!" vytreštil na mňa oči a potom sa rozosmial. Štuchla som doňho a pritiahla som si k sebe Šarika, keďže sme prechádzali cez cestu.

„Prestáááň..."

Tom: „No ale vážne," usmial sa. Len som pokrútila hlavou.

„Daj mi Scottyho lebo keď sa tak na teba pozerám, o chvíľku ťa tie psy prevalcujú," uškrnula som sa.

Tom: „Ne-e...tu máš Luckyho," podával mi jeho vôdzku.

„No jasne..." uškrnula som sa a vzala som si ho od neho. Tom sa len nevinne usmial.

Usmiala som sa a mlčky sme šli do parku.

„Volal si?" opýtala som sa ho keď sme prechádzali parkom. Tom si len vzdychol.

Tom: „Nie..." uškrnul sa. Len som pokrútila hlavou.

„Aj tak by ti nezdvihol..." mykla som plecami. Tom ma chytil za ruku a ťahal ma k jednej lavičke. So smiechom som sa posadila a Tom taktiež. Odopla som Luckymu a Šarikovi vôdzky a pustila som ich. Tom taktiež a s úsmevom na mňa pozrel.

Tom: „Možno... No veď počkaj..." usmial sa a vybral mobil z vrecka. Chvíľku sa s ním bavčal a potom si ho priložil k uchu. Pozrela som naňho. Tváril sa všelijako a po chvíľke zložil.

Tom: „Volaný účastník nie je v dosahu. Po zaznení tónu zanechajte odkaz prosím," kyslo sa zaxichtil.

„No vidíš," vzdychla som si. „Čo som hovorila? Keď nezdvíha, tak je vypnutý..." mykla som plecami a zadívala som sa do zeme. Chvíľu sme boli obaja ticho a bolo počuť len štekot psov keď sa Tom ozval.

Tom: „Chýba ti, však?"
Zdvihla som hlavu a pozrela som naňho. Mlčky si ma prezeral.

„Keď... ja neviem..." vzdychla som si. „Ak... ak by sa mi teraz ukázal na oči zrejme by som sa od šťastia zbláznila, no na druhej strane mám naňho nervy... Najradšej... najradšej by som mu takú urvala, že by zabudol ako sa volá," mykal som plecami. Len s úškrnom pokrútil hlavou. Smutne som si vzdychla.

„Chýba mi... Veľmi. Chýbajú mi jeho dotyky, pohladenia, jeho bozky... chýba mi môj starý Bill. Ja viem... ani ja som sa nesprávala bohvie ako ale... mrzí ma to... aj keď je to neskoro... ale mrzí ma to. Správala som sa ako totálna krava," povedala som naštvane a založila som tvár do dlaní.

Tom: „Bude to v poriadku... uvidíš..." objal ma. Pritúlila som sa k nemu a zavrela som oči.

„Najviac mi chýba to, keď si ma k sebe vždy večer pritúlil a pobozkal ma do vlasov. Ako mi pošepkal, že ma ľúbi a nikdy ma nenechá samú..." pošepkala som a po tvári mi stiekli slzy.

„A teraz to porušil! Odišiel! Odišiel preč a mňa tu nechal samú! Doslova ma okašľal a...."

Tom: „Pšššt... To bude v pohode, dobre? " pozrel na mňa a pohladil ma po tvári.

„Ja neviem... Bojím sa oňho. Čo keď... čo keď mu Sebastian ublíži? Alebo... čo ak mu už ublížil?" vyplašene som naňho pozrela. Cítila som ako sa ma zmocňuje panika. Srdce sa mi strašne rozbúchalo.

Tom: „Nie. Je v poriadku, okej?" chytil ma za tvár.

„Ale... Čo ak...čo..."

Tom: „Natalie! Sebastian nevie kde je! Nevie to tak ako aj my! Nevie to, pretože ak by vedel kde sa Bill nachádza už by nás o tom informoval..."