(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme II.séria

14.

***O pár dní neskôr***

***Anabell***

Už asi štyri dni som Billa nevidela a ani sa neozval. Vždy keď som šla do práce a prechádzala som okolo hotela kde bol ubytovaný, mala som chuť ísť za ním. No... radšej som to neriskovala, hlavne kvôli tým novinárom, ktorý doslova kempovali pred hotelom.

V práci to nejak moc nerozoberali. Vždy majú všetko v paži.

Pár fotografov striehlo občas aj pred mojím blokom, no kašľala som na nich. Vôbec som si z toho nerobila veľkú hlavu... veď ich to aj tak jedného dňa prejde.

Viac som však mala strach o Billa. Totižto ešte v ten deň keď odišiel som večer v správach videla tú momentku, kde všetkých fotografov slušne poslal do predele. Zrejme toho musí mať už cez hlavu. Ani sa mu nečudujem.

Párkrát som mu volala no bol mimo dosahu...takže mal najskôr vypnutý mobil.

Keď už však prešli tri dni a vôbec som sa mu nemohla dovolať rozhodla som sa, že ho pôjdem skontrolovať. Je v podstate aj moja chyba to čo sa teraz deje okolo neho.

Našťastie, keď som došla k hotelu, neboli tam žiadny fotografi... aspoň ja som žiadnych nevidela. Vošla som do hotela a šla som k recepcii.

„Dobrý deň," pozdravila som pani stojacu na recepcii.

Recepčná: „Dobrý deň. Ako Vám pomôžem?"

„Ja..." odkašľala som si a neisto som sa usmiala. „Je tu ubytovaný pán Kaulitz?"

Recepčná: „Počkajte... áno...izba číslo 299. Mám Vás ohlásiť?" pozrela na mňa.

„Hmm...netreba. Môžem ísť za ním?"

Recepčná: „Samozrejme, nech sa páči," usmiala sa. Tiež som sa tak letmo usmiala a šla som k výťahu. Vyviezla som sa na druhé poschodie a hľadala som izbu číslo 299. Po chvíľke som ju našla. Na dverách mal zavesenú tú kartičku, že: Nevyrušovať!

Vzdychla som si a zaklopala som na dvere. Chvíľku sa nič nedialo a potom otvoril dvere. Vyzeral strašne. Mal obrovské kruhy pod očami, bol úplne biely a bolo na ňom vidieť, že len nedávno plakal. Keď ma uvidel, díval sa na mňa dosť prekvapene.

Bill: „Anabell?!" pošepkal smutne. Len som sa naňho zúfalo dívala. Po chvíľke ticha ma vtiahol dnu a silno ma objal.

Bill: „Som rád, že si prišla..." pošepkal a pevne ma držal. Silno som ho objala a oprela som si hlavu o jeho plece.

„Bála som sa o Teba. Neozval si sa a... nezdvíhal si telefón..." šepkala som a pevne som ho držala. Po hodnej chvíli som sa od neho pomaly odtiahla a pohladila som ho po tvári.

„Vyzeráš zničene..." pošepkala som smutne. Len sa na mňa zúfalo díval. Potom sa mlčky otočil a podišiel k posteli, na ktorú sa posadil. Chrbtom sa oprel o stenu, rukami si objal kolená a oprel si o ne bradu. Smutne som sa rozhliadla po izbe. Mal tu bodrel jak v tanku. Podišla som k oknu a otvorila som ho. Otočila som sa naspäť k Billovi a podišla som k posteli. Opatrne som sa k nemu posadila a pohladila som ho po vlasoch. Pozrel na mňa. Letmo som sa usmiala a objala som ho..

„Všetko bude v poriadku... uvidíš... vyrieši sa to..." pošepkala som a pevne som si ho u seba držala. Po chvíľke si ľahol a položil si hlavu na moje nohy. Usmiala som sa a hladila som ho po vlasoch a tvári. Celý čas mal zavreté oči.

„Keď si sa neozval... Myslela som, že si odišiel..."

Bill: „Bez rozlúčky?" otvoril oči a s letmým úsmevom na mňa pozrel. Len som mykla plecami.