(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme II.séria

18.

***O pár dní neskôr***

***Bill***

S Anabell sme boli spolu každý deň. Za ten čas čo sme trávili spolu sme sa dosť zblížili. Teda... niežeby som sa do nej zamiloval alebo tak... boli sme len... dobrí kamoši...

Väčšinu času sme boli u mňa v hotelovej izbe a mal som už totálne v prdeli čo si o tom kto myslel... čo o tom písali novinári. Mal som to totálne na háku.

Avšak... premýšľa som nad tým, že sa vrátim... viem, že Natalie ma musí... nenávidieť?

No to je asi slabé slovo. Ale ja sa vrátiť domov potrebujem a chcem... a je mi totálne jedno čo na to povedia! Chýba mi. Natalie mi strašne chýba. Chýba mi a ja sa už nevládzem tváriť, že je mi to jedno takže som sa rozhodol, že najneskôr zajtra pôjdem domov.

Dnes... dnes ešte nemôžem... musím to totižto oznámiť Anabell čo ma veľmi mrzí pretože som si všimol, že za ten čas čo sme trávili spolu si ma... poviem to tak, že obľúbila a mám pocit, že ku mne cíti aj niečo viac ako len priateľstvo.

Je pekná... to je pravda a taktiež sa mi páči, no nemilujem ju. Možno tam je nejaká náklonnosť, no láska nie. Tá patrí jedine Natalie. Avšak priznávam, že kamoši sa nebozkávajú kedy sa im zachce... alebo áno?

No fajn... medzi nami je to také... Som hajzel! Ja to viem. Pretože... teoreticky neviem, ale prakticky Natalie podvádzam.

Aj tak som na tom oveľa lepšie ako ona a Tom... ja som sa s Anabell ešte vyspať nestihol...

Bolo asi pol deviatej a znudene som ležal na posteli a sledoval som telku. S Anabell sme sa dohodli, že okolo deviatej sa zastaví a možno niekam vyrazíme.

Zrazu som počul klopanie na dvere. Vypol som telku a šiel som k dverám. Keď som otvoril dvere a uvidel som ju, usmial som sa. Tiež sa usmiala.

Anabell: „Ahoj."

„Ahoj..." odstúpil som od dverí aby mohla vojsť dnu. Zavrel som dvere a s úsmevom som sa k nej otočil.

Anabell: „Čo je?" nechápavo na mňa pozrela a tiež sa usmiala.

„Nič..." mykol som plecami a podišiel som k posteli. Zvalil som sa na ňu.

Anabell: „No nie! Zas chceš depkovať?!" podišla ku mne. Postavila sa nado mňa.

Anabell: „Na to zabudni, Bill Kaulitz. " Len som na ňu mlčky pozrel. Usmiala sa a chytila ma za ruku. Zdvihla ma z postele.

Anabell: „Ideme von."

„A kam?" podvihol som obočie.

Anabell: „Hmm... na večeru? Som hladná," usmiala sa a mykla plecami. Tiež som sa usmial.

„Pozývaš?"

Anabell: „Hmm... dobre!" zasmiala sa.

„Super. Tak chvíľočku počkaj," žmurkol som na ňu a zašil som sa do kúpeľne...

***O pár hodín neskôr***

Najprv sme boli na takú priateľskú večeru a potom ma Anabell stiahla do nejakého baru. Protestoval som, no nakoniec som sa nechal prehovoriť. Hrala tam skvelá hudba a všetci sa tam perfektne bavili.

Anabell : „Poď..." stiahla ma k jednému voľnému stolu.

„Ty si blázon!" uškrnul som sa a posadil som sa. Len sa nevinne usmiala a potom sme si objednali nejaké drinky... samozrejme alkoholické.