(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme II.séria

26

***

Natalie: „Neboj... bude to v pohode..." usmiala sa a pohladila ma po tvári. Práve sme boli v čakárni a mal som taký debilný pocit z toho nemocničného prostredia.

„Hej..." prikývol som a z hlboka som sa nadýchol.

Natalie: „Počuj veď ty máš väčší strach ako ja!" štuchla do mňa a rozosmiala sa. Len som mykol plecami a rozhliadol som sa po čakárni. Neušlo mi, že pár žien (mohli mať tak okolo 30) sa na mňa tak divne dívali. Naklonil som sa k Nat.

„Budeš tam dlho?" zatiahol som zúfalo.

Natalie: „Neviem... Ešte sú predo mnou dve mamičky a potom idem ja..." mykla plecami a s úsmevom na mňa pozrela.

Natalie: „Čo je s tebou?" usmiala sa.

„Eee... no... cítim sa trošičku divne..." uškrnul som sa.

Natalie: „Mohol si ostať v aute," mykla plecami.

„No teraz by bolo trošku divné ak by som odišiel, nemyslíš?" s podvihnutým obočím som na ňu pozrel. Len mykla plecami. Chytil som ju za ruku a pevne som ju stisol v tej svojej. Pozrela na mňa a usmiala sa.

Natalie: „Čo ti je?"

„Nič... len nemám rád nemocnice," zahundral som a zaboril som tvár do dlaní.

Po asi 15 minútach konečne sestrička zavolala Natalie.

„Drž sa..."

Natalie: „Veď ma tam nebudú biť..." uškrnula sa a pokrútila hlavou. Len som ju chytil za tvár a pobozkal.

„Ľúbim ťa..." pošepkal som a znova som ju pobozkal. Usmiala sa, pohladila ma po tvári a potom šla do ambulancie. Z hlboka som sa nadýchol a zaboril som tvár do dlaní.

No super Kaulitz! Ty to zvládaš bravúrne. Veď ešte nič nevieš a stresuješ ako keby mala pred pôrodom.

Podoprel som si hlavu a znudene som čakal kým Nat konečne vyjde z ambulancie. Celý čas som nad tým premýšľal a vždy keď som počul otvárať dvere pozrel som smerom k tým kde šla Nat, no tie boli vždy zavreté... totižto tam bolo tých dverí viac.

Pohľadom som hypnotizoval dvere keď sa zrazu otvorili, no vyšla odtiaľ len sestrička. Rukou som si prešiel po tvári a z hlboka som sa nadýchol. Čakal som ešte ďalších 15 minút, keď odtiaľ Natalie konečne vyšla. Doslova mi poskočilo srdce radosťou. Usmiala sa na mňa, ešte šla k sestričke, ktorá bola na recepcii, chvíľu sa o niečom rozprávali a potom šla ku mne. Neusmievala sa ani neplakala... teda... vyzerala tak neutrálne...

„Tak?!" vyskočil som zo sedačky a šiel som k nej.

Natalie: „Eee... poď von..." letmo sa usmiala a chytila ma za ruku.

„Niečo vážne?" dosť vystrašene som na ňu pozrel. Mlčky pokrútila hlavou.

Natalie: „Poď..."

Vzal som si veci a Nat ma viedla von. Vôbec som nechápal.

Prečo... prečo mi nič nepovedala...?

„Natalie!" chytil som ju za ruku keď sme boli pri aute. Otočil som si ju k sebe a zadíval som sa na ňu.

Natalie: „Hm..."

„Tak čo je?!" zatiahol som zúfalo. Z hlboka sa nadýchla, pozrela do zeme a potom opäť na mňa.

***Natalie***

Z hlboka som sa nadýchla a pozrela som naňho.