(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme II.séria

9.

***Tom***

Pozeral som nejaký program v telke, zatiaľ čo Nat si robila jedenie v kuchyni.

Natalie: „Tooom?! Zvoní ti mobil!" zakričala zrazu.

„Mhm...A kto volá?" zakričal som jej naspäť a pomaly som šiel do kuchyne.

Natalie: „Andreas," práve keď dopovedala som sa tam objavil.

Natalie: „Už to zdvihni," podala mi mobil.

„Mhm..." vzal som si od nej mobil, ešte som si vzal jablko, posadil som sa za stôl a zdvihol som.

„Aleluja! Si dochádzal až zo Sibíru?" spizdil ma. Nat sa na mňa uškrnula. No áno, Andreas večne ryčí do telefónu akoby bol hluchý...čo ja viem, možno je nahluchlý.

„Aj ja ťa rád počujem."

„Tak prídeš?! Zišlo by sa mi s niečím helfnúť..."

„Aha...." zahundral som znudene..

„Ty leňochod..." zahučal. Uškrnul som sa a pozrel som na Natalie, ktorá sa práve posadila za stôl.

„Tak prídeš alebo čo?!"

„No hej... A hneď teraz?!"

„No ne ta zajtra a..." znova tam začal niečo vykladať. Uškrnul som sa a šlohol som Natalie jednu pečenú slaninku z taniera.

Natalie: „Ty potvorááá..." chcela ma čapnúť, no uhol som sa jej. Obaja sme sa rozosmiali.

„Počúvaš?!"

„Čo?! Eh... Hej hej.... Tak o...hodinku?" pozrel som na Nat, no tá pokrútila hlavou.

„Tak o dve hodinky dôjdeme."

„Oh my God! No okej. Ale keď neprídeš tak si ma neželaj!!"

„Mhm. Aj ja ťa mám rád. Ciao!" usmial som sa a zložil som.

Natalie: „2 HODINY?! Kam chceš ísť?"

„Na žúr! Som ti hovoril, že nebudeš doma..." usmial som sa a znova som jej šlohol slaninu.

Natalie: „Nerooooob...." prisunula si k sebe tanier a zachmúrila sa. Len som sa usmial a vzápätí sme sa obaja rozosmiali.

***Bill***

Sedeli sme v reštaurácii, jedli sme pizzu, popíjali víno – Anabell, ja som mal nealko, a veselo sa bavili. Anabell je úžasná, milá a zábavná baba. Normálne sa čudujem, prečo som sa pri našom prvom stretnutí tak hnusne správal...no...zrejme to bolo tým odchodom. Už sú to skoro dva týždne... dva týždne čo som odišiel. Tak veľmi mi chýba...obaja mi chýbajú....

Chýba mi Natalie...veľmi mi chýba....

A Anabell....Tá mi ju neuveriteľne pripomína. Ani nie tak výzorom ako svojim správaním. Povahovo je úplne ako Natalie.

Anabell: „Bill?" jemne ma chytila za ruku. Strhol som sa a prekvapene som na ňu pozrel.

„Ehm....j-ja....prepáč....niečo si hovorila?" roztržito som sa usmial. Len si vzdychla.

Anabell: „Ani nie..." uškrnula sa. „Čo je s tebou?" zvedavo sa na mňa zadívala.

„Ja..." nadýchol som sa, že niečo poviem, no len som si vzdychol. „T-to je na dlho..."

Anabell: „Ja mám kopu času. Pozri....chcem aby sme boli kamoši. Chcem ťa chápať, rozprávať sa... no nejak sa to nedá keď ty si duchom neprítomný a vnímaš každé tretie keď nie až každé piate slovo," usmiala sa. Vzdychol som si a previnilo som na ňu pozrel. Mala pravdu.