(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme II.séria

25.

***Bill***

Potichu som vyšiel z izby a s letmým úsmevom na perách som zbehol dole.

Vošiel som do kuchyne, kde Tom práve dával taniere na stôl.

Tom: „A Naty?" opýtal sa veselo.

„Naty?" s podvihnutým obočím som naňho pozrel a posadil som sa k stolu.

Tom: „Natalie..."

„Ty ju voláš Naty?" uškrnul som sa. To mu dovolila?

Tom: „No prestanem ak ti to vadí..."

„Nieee..." pokrútil som hlavou. „V pohode. Ak to nevadí jej..." mykol som plecami a nabral som si cestoviny na tanier. Tom sa len uškrnul a taktiež sa posadil.

Tom: „No... nie... povedala, že vraj nie..." letmo sa usmial a začal jesť.

Len som prikývol a usmial som sa. Tom si ma mlčky prezeral a trošičku sa pousmial.

Tom: „Eee... niečo sa deje?"

„Nie... prečo?"

Tom: „Len tak. Kde je Natalie?"

„Je jej zle tak leží..."

Tom: „A netreba s ňou ísť k doktorovi?! Už jej je zle pomerne dlho... Nebude to niečo vážne?!" ustráchane na mňa pozrel.

„Myslím, že nie. Zajtra s ňou idem k doktorovi. Tak uvidíme," usmial som sa a spokojne som jedol. Chvíľu som na sebe ešte cítil Tomov pohľad, na čo som sa len pousmial a ďalej som spokojne jedol...

„Zajtra sa s tebou o niečom porozprávam, dobre?" ozval som sa keď som dojedol a šiel som dať tanier do umývačky.

Tom: „A prečo až zajtra?"

„Noo... lebo si to ešte musím poriadne premyslieť," s úsmevom som mykol plecami a šiel som von.

Zašil som sa dozadu na záhradu, kde som sa zvalil na hojdačku a založil som si ruky pod hlavu. Zadíval som sa na oblohu a usmial som sa.

Ak... ak je Nat tehotná... tak mi to tak povediac "hrá do karát". Totižto už dosť dlho premýšľam nad tým, že ju požiadam o ruku. Milujem ju... a Nat je akoby moje druhé ja takže nevidím dôvod prečo nie. A svoj život by som si bez nej už vôbec nedokázal predstaviť. Je taký môj malý anjelik, ktorého nadovšetko milujem.

Už dávnejšie som sa o tom rozprával s mamou. Asi pred dvoma týždňami keď som tam bol. A mame to nevadí. Natalie má rada a vychádzajú spolu veľmi dobre.

Dokonca mám už kúpený prsteň. Vyberal som ho spolu s jej mamou. Ibaže ja som taký trémista. Bojím sa, že povie nie... aj keď nevidím dôvod prečo by mala? Žeby som v noci chrápal?!

Sedel som tam takto až kým sa nezačalo stmievať. Pomaly som vstal a šiel som dnu. Tom sedel pri telke, no Nat dole nebola.

„Tom? Bola tu Natalie?"

Tom: „Nie-e. Asi spí..." mykol plecami a ďalej čumel do telky pričom chrustal čipsy.

Len som pokrútil hlavou a pomaly som šiel hore. Potichu som otvoril dvere a nakukol som do izby. Natalie ležala v posteli a spala. Usmial som sa a vošiel som dnu. Potichu som zavrel dvere a podišiel som k posteli. Posadil som sa na kraj postele a s úsmevom som sa na ňu zadíval. Spinkala ako malý anjelik.

Pohladil som ju po tvári a vtisol som jej pusu na líčko. Trošičku sa zamrvila a usmiala sa.

Chvíľu som sa na ňu s úsmevom díval a potom som si k nej potichučky ľahol. Zozadu som ju objal a pritúlil som si ju k sebe.