(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme II.séria

19.

Zobudil som sa omnoho skôr ako Anabell. Trochu ma bolela hlava, no inak to bolo v pohode. Potichu som vyliezol z postele a odplachtil som do kúpeľne. Dal som si sprchu, obliekol som si čisté veci a tie ostatné som ešte dobalil do tašky. Celý čas som očkom sledoval Anabell, no tá však spala ako zabitá... ani sa nečudujem po tom čo sme toho včera vypili...

Neviem prečo, no všetko som si pamätal aj napriek tomu, že som bol dosť solídne sťatý.

Vybral som pero a zápisník z tašky a posadil som sa na gauč. Mrkol som smerom k izbe, no Anabell sladko spala. Vzdychol som si a začal som písať...

Prečo vždy osobám, na ktorých mi záleží musím písať rozlúčkové listy?!

Trvalo mi to asi takých 15 minút, keď som ten list dopísal. Poďakoval som jej za to, že mi pomohla a taktiež za krásne chvíle, ktoré sme spolu prežili. Dúfam, že pochopí, že aj napriek tomu čo sa stalo milujem Natalie. Možno som pri tom sexe cítil nejakú náklonnosť, no lásku nie... milujem jedine Natalie. Pekne som jej to tam všetko napísal a potom som list poskladal a vložil do vrecka. Vstal som z gauča a ešte som šiel pozrieť na Anabell. Spinkala ako anjelik. Letmo som sa usmial a podišiel som k nej. Čupol som si k posteli a pohladil som ju po tvári. Trošičku sa zamrvila no nezobudila sa. Usmial som sa a pobozkal som ju na pery.

„Ďakujem za všetko..." pošepkal som jej, pohladil som ju po tvária potichu som vyšiel z izby. Na recepcii som sa odhlásil z izby a poprosil som recepčnú či by nemohla dať Anabell list, ktorý som jej napísal. Len s úsmevom prikývla. Ešte som ju poprosil aby si Anabell nerobila ťažkú hlavu s platením a vecami s tým spojenými, pretože je všetko vybavené. Len chcem aby dostala ten list. Keď som vyšiel pred hotel, práve mi doviezli auto. Bol to ten poslíček, ktorého som stretol hneď v prvý deň. Stali sa z nás celkom fajn kamoši za ten čas čo som tu bol, pretože väčšinou mi vozieval auto on.

Poslíček: „Už odchádzate?" s úsmevom na mňa pozrel a dal mi tašku do kufra. Podal mi kľúče.

„Ďakujem. Áno... myslím, že je načase vrátiť sa domov," usmial som sa.

Poslíček: „To hej. Šťastnú cestu."

„Ďakujem," nastúpil som do auta a zabuchol som dvere. Ešte som však stiahol okno.

„A pozdravte dcéru!" žmurkol som naňho, usmial som sa a vyrazil som preč.

Domov. Konečne.

***Natalie***

Práve sme s Tomom obedovali a smiali sa na tom, ako tu majstroval s hrncami, vareškami a potravinami kým vykúzlil tento úchvatný obed. Pravdaže s mojou pomocou.

Tom: „Ofrkala si si tričko," uškrnul sa.

„Čo?" pozrela som na seba a...vážne. Mala som tam taký malý fliačik.

„Super," zahučala som so smiechom a otrela som si to so servítkou. Tom sa len uškieral.

„Čo sa škeríš?" štuchla som doňho. Rozosmial sa.

Tom: „Nič..." mykol plecami no stále sa škeril jak pavián.

„No haha..." zahučala som keď v tom niekto zazvonil. Už som vstávala, že pôjdem otvoriť, no Tom ma zastavil.

Tom: „Idem ja. Čo keď to bude nejaký fotograf..." uškrnul sa a vstal.

„Oni vedia zvoniť? Ja, že ti rovno vyrazia dvere," odfrkla som si ironicky a dala som si do úst cestoviny. Tom len s úškrnom pokrútil hlavou a vyšiel z kuchyne. Mlčky som jedla, no Tom sa stále nevracal.