(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme II.séria

13.

***Bill***

Vyšiel som z kúpeľne už nastylovaný ako vždy a šiel som za Anabell do kuchyne. Keď ma uvidela usmiala sa.

Anabell: „No....hneď vyzeráš lepšie..."

„Ďakujem," zasmial som sa a posadil som sa za stôl. Zamyslene som sa díval pred seba. Musí ma nenávidieť... Bože... Prečo som taký kretén?!

Anabell: „Bill?" Strhol som sa a pozrel som na ňu.

„Hm?"

Anabell: „O čom rozmýšľaš?" usmiala sa a položila na stôl tanier s raňajkami.

„Nooo... O tom koľko novinárov bude pred hotelom a ako dlho mi bude trvať kým sa dostanem do svojej izby a... o tom, že som kretén..." mykol som plecami.

Anabell: „Hm...Vrátiš sa? Myslím... domov..."

„Jedného dňa určite..." zamrmlal som.

Anabell: „Bill!" zahučala.

„Keď..."

Anabell: „Miluješ ju?" opýtala sa zrazu. Zdvihol som hlavu a zadíval som sa na ňu.

„Viac než svoj život..." pošepkal som.

Anabell: „Ak ju miluješ tak ako hovoríš, prečo dovolíš aby jej ten Sebastian ešte stále ubližoval?"

Zarazil som sa... Má pravdu. Ak by som ju vážne miloval tak by som bol pri nej... lenže ja nemôžem... nedokážem to... nedokážem sa vrátiť... nie po tom, ako som zbabelo utiekol...

„Lebo som obyčajný zbabelec... preto..." zvesil som hlavu a zadíval som sa do svojho pohára s kávou. Anabell vstala a čupla si predo mňa.

Anabell: „Pozri... Presne toto chce. Chce aby si ostal tu a on jej mohol aj naďalej ubližovať. Nevidíš to?! Chce len to aby ste sa rozhádali..."

Len som sa na ňu smutne díval.

Anabell: „Môžeš ostať tu... trčať v meste a nevystrčiť z hotela ani pätu... lenže tým problémy nevyriešiš. Musíš sa im postaviť a nie nechať ich aby sa kopili. Tým, že to všetko zahodíš za hlavu to len zhoršíš. Ja byť na tvojom mieste, už dávno o ňu bojujem..." smutne si vzdychla a vstala.

„A keď sa zamilovala do Toma?"

Anabell: „Tak to bude určite tým, že ty si totálne spomalený!" uškrnula sa a naspäť sa posadila. Letmo som sa usmial.

„A keď ma vykopne?!"

Anabell: „Nooo...Tak..."

„Prídem tu?" nevinne som sa usmial.

Anabell: „Hej... šak ja tu mám Deň otvorených dverí!" uškrnula sa a vzápätí sme sa obaja rozosmiali...

***

Vzal som si bundu a obul som sa. Anabell ma s letmým úsmevom na perách pozorovala.

„Čo je?"

Anabell: „Uvidíme sa ešte?"

„No... neviem... musím nad tým pekne porozmýšľať..."

Anabell: „Nie! Ty radšej nerozmýšľaj pretože tu budeš trčať až do Vianoc..."

Len som s úsmevom pokrútil hlavou.

„Keď pôjdem preč, prídem sa rozlúčiť," usmial som sa.

Anabell: „Dobre. Dúfam, že nebudem čakať mesiace..."

„Prestááň..." štuchol som do nej.

Anabell: „Ak by som nebola tu, som v obchode." Len som prikývol a vyšiel som na chodbu.

„Ďakujem..." ešte raz som na ňu pozrel a šiel som preč...

Ako som predpokladal, pred hotelom bol húf fotografov. Ledva som tam zaparkoval auto. Hneď sa ku mne predral poslíček.

„Ďakujem," podal som mu kľúče a predieral som sa pomedzi tých debilných fotografov do hotela.

Reportér: „Je pravda, že sa vaša priateľka vyspala s vaším bratom?"

Reportérka: „A vy? Vyspali ste sa s tou predavačkou?"

Reportér: „Je to vážne? Už ste sa rozišli s vašou terajšou priateľkou?"

Mal som sto chutí rozbiť im všetkým ústa.

Reportérka: „Čo hovoríte na to, že Váš brat sa vyspal s Natalie?"

Prudko som sa otočil a vražedne som pozrel na tú reportérku.

„Viete čo na to hovorím?!" zavrčal som. „Toto!" kyslo som sa zaxichtil a ukázal som im vztýčený prostredník. A všetci tí fotografi jak sprostí začali fotiť. Super... Len som pokrútil hlavou a šiel som do hotela. Vzal som si kľúče od recepčnej a vyviezol som sa k svojej izbe. Keď som za sebou zavrel dvere, chrbtom som sa o ne oprel a zviezol som sa na zem.

Toto je horšie ako zlý sen... ako tá najstrašnejšia nočná mora. Nenávidím tento život! Nenávidím život hviezdy. Ale na druhej strane ho milujem. Vybral som si túto cestu a teraz z nej zísť nemôžem.

Dosť dlho som tam takto sedel opretý chrbtom o dvere a spod zavretých viečok mi tiekli slzy. Anabell mala pravdu... môžem utekať pred všetkými mojimi problémami ale takto ich nevyriešim. Nevyriešim ich tým, že sa zavriem do hotelovej izby a budem revať.

Otrel som si slzy z tváre a vstal som zo zeme. Zamkol som za sebou dvere a odšuchtal som sa do kúpeľne. Postavil som sa pred zrkadlo a oprel som sa o umývadlo. Vyzeral som otrasne. Po celom xichte som mal rozmazané tiene a make-up. No nádhera vám poviem.

Pomaly som otočil kohútikom a pustil som studenú vodu. Opláchol som si tvár a zavrel som oči. Prečo vždy to o čom si myslím, že je správne, je len obrovská hovadina!?

Otvoril som oči a zadíval som sa na seba. Prečo som taký zbabelec? Prečo som sa nenarodil aspoň so štipkou odvahy a do všetkého ma vždy musel niekto dokopať?

Utrel som si tvár do uteráka a vyšiel som z kúpeľne. Posadil som sa na posteľ a díval som sa pred seba. Po chvíľke som sa nahol nad stolík a vzal som z neho môj mobil. Vymenil som terajšiu kartu za tú starú a otrel som si kvapku, ktorá mi stekala po líci. V zozname som vyhľadal Natáliino číslo a vytočil som ho. Priložil som si mobil k uchu a čakal som kým zdvihne. Zvonilo to no nezdvíhala...

Do čerta! Prečo teraz... prečo teraz keď som konečne nabral aspoň štipku odvahy? Zúfalo som sa zadíval na mobil. Po chvíľke som si smutne vzdychol. Otvoril som novú správu a napísal som jej tam stručné ale výstižné: Milujem Ťa.

Vedel som, že mi neodpíše... a aj to, že bude mať chuť zabiť ma ale musel som... už nevládzem... potrebujem ju...

No dnes nie... a myslím, že ani najbližšie dni, pretože ak by som vyšiel z hotela, rovno by som sa viezol do nemocnice, pretože tie odporné paparazzi hovädá sú všade! A skončil by som na ARE s ušliapaným mozgom. Aaargh. Zvalil som sa na chrbát a s mobilom položeným na hrudi som sa díval do stropu. Chýba mi. Tak veľmi mi chýba. Zavrel som oči a cítil som ako mi po líci stekajú slzy. Milujem ju. Milujem.

Pokračovanie nabudúce. :)